Neapol. Vraj sa o ňom vraví: keď tam prídeš prvý krát znenávidíš ho, druhý krát sa do neho zamiluješ a po tretej návšteve ho neopustíš. To nám tlmočil sprievodca. Neapol som videl iba z autobusu. Siedmi sme mali inú trasu. Ostatných v autobuse upozorňoval: nechoďte sami, skryte si retiazky, náramky a iné cennosti v dosahu zlodejov, pretože Neapol je divné mesto. On to povedal ešte horšie. Fotky sú z autobusu. Ja som slová sprievodcu reprodukoval mojej dcére. Ona mi oponovala, že také štvrte sú všade. Áno sú, ale my sme neboli v žiadnom slume, ani sme cez žiadny neprechádzali. To je hlavná cesta. Prechádza okolo hradu Castel Nuovo, alebo aj Maschio Angioino, čo je pri veľkom prístave. Na obrázku je budova obhádzaná niečim červeným. Myslel som, že to ju obhádzali teraz, kvôli imigrantom. Na nete, na Google Maps som zistil, že je to Ministerstvo práce a trasa bola filmovaná 2015. Budovy, a to nehovorím o neporiadku pri ceste, na chodníku a škládkach odpadu hocikde. Pozrite si fotky a prejdite sa po trase Google panáčikom od Plazza del Plebiscito napr. po Vesuvio, aby nevznikol dojem, že Neaplčania mali smolu, že sme boli v nevhodný čas na nevhodnom mieste. Nie je to žiadna okrajová štvrť. Tým, ale nechcem tvrdiť, že celý Neapol je taký, to rozhodne nie. Na to som videl veľmi málo. Čo ma však zaujalo, okrem iného, prádlo na balkónoch. Taliani ho sušia nie na balkónoch, ale mimo nich, takže balkón majú volný. Nemohli sme z autobusu nájsť štadión kde hráva Hamšík. My šiesti na fotke (okolo tej kočky v mnišatách) + ja za fotoaparátom sme to mali namierené loďou na ostrov Ischia.
Fotogaléria: Neapol