Silvia Da Col Heisar, s.r.o a obec Ladce usporiadali v miestnom kultúrnom dome prednášku JUDr. Mgr. Tomáša Michalíka, PhD na tému „Od Motešických k sestrám vincentkám.“
Škoda, že zaujímavú prednášku nenavštívilo viac záujemcov. JUDr. Mgr. Tomáša Michalíka podporil svoju prednášku slaidami a poučnými komentármi. Bola to jeho tretia prednáčška v rámci projektu MaHoLa (Nevšedný názov projektu MaHoLa je akronymom anglickej verzie názvu kaštieľa v Ladcoch (Manor house Ladce). Anglický jazyk bol použitý v projektovej žiadosti, ktorou sa Ladce uchádzali o podporu v rámci výzvy Grantov EHP a Nórska CLT01 z júla 2019 v ktorej sme boli úspešní)
Prvá prednáška bola o Motešických, pretože obyvatelia Ladiec a blízkeho okolia ho poznajú práve pod názvom Kaštieľ Motešických. Druhá prednáška bola Židia v Ladcoch.
Dovolil som si ako zhrnutie prednášky použiť prepis brožúrky spracovanej v rámci projektu MaHoLa vďaka podpore grantov EHP a Nórska.
Kaštieľ Motešických v Ladcoch
V juhozápadnej časti obce Ladce sa nachádza prekvapivo veľký kaštieľ. Obyvatelia Ladiec a blízkeho okolia ho oddávna poznajú pod názvom „,kaštieľ Motešických“. Kaštieľ‘ je dnes od hlavnej cesty oddelený mladšou zástavbou i stromami v jeho bývalom parku. V jeho múroch je vpísaná história posledných storočí, kaštieľ Motešických je tak nielen učebnicou regionálnych dejín Považia, ale jeho pohnutá minulosť je zrkadlom dejín Slovenska, so svojimi vzletmi i pádmi. Poďte sa s nami dotknúť histórie!
Kto boli Motešickí?
Motešickí (Motessiczky) boli zemianskym rodom, ktorého členovia boli príslušníkmi vplyvnej trenčianskej strednej šľachty. Pôvod rodu Motešických siaha do stredoveku. Ide o jednu z vetiev starobylého rodu Diviackovcov (Divéky), ktorí vlastnili majetky na hornej Nitre a Nitrici už na začiatku 13. storočia. Meno rodu je odvodené od Motešíc, kde sa dodnes nachádza kaštieľ (bývalé Horné Motešice) a farský kostol s rodinnou kryptou (bývalé Dolné Motešice). Erb rodu Motešických predstavuje modrý štít, v ktorom pred stromom kráča medveď.
Rod Motešických v priebehu stáročí vlastnil majetky nielen v Trenčianskej, ale aj Nitrianskej, Tekovskej či Bratislavskej stolici. V 19. storočí Motešickí vlastnili okrem kaštieľ v Motešiciach a Ladcoch aj kaštiele v Moravanoch nad Váhom, Kovarciach, Trstíne či známy bratislavský dom, dodnes nazývaný „palác Motešických“.
Kedy bol postavený kaštieľ v Ladcoch?
Podľa súčasného stavu výskumu dal kaštieľ postaviť Imrich Motešickí v 40. rokoch 18. storočia. V druhej stavebnej etape, po smrti Imricha v roku 1748 bolo vdovou Juditou Tolvay predĺžené západné krídlo kaštieľa. Nábožensky založená Judita dala ku kaštieľu pristavať aj kostol sv. Valentína, ktorý je dnes jediným kostolom na Považí, zasväteným patrónovi zaľúbených. V takomto stave kaštieľ uvidel aj Alojz Medňanský (Mednyánszky), ktorý ho vo svojej známej knihe „Malebná cesta dolu Váhom“ už v roku 1826 opisuje ako novšiu, pekne vyzdobenú budovu. Motešickí ako hrdí majitelia na jeho výzdobe zaiste nešetrili.
Sága rodu Motešických.
Rodinné vzťahy vedia byť komplikované a rod Motešických nebol výnimkou. Judita Tolvay, už ako vdova, zomrela v rovnaký deň, kedy pochovala svojho syna Jozefa, ktorý zomrel ako 38-ročný 15. februára 1769 v Ladcoch. Pamiatkou na Imricha Motešického (1687 – 1748) a Juditu Tolvay (+ 1769) je jedinečný erb, dodnes zachovaný na fasáde kaštieľa. Ďalší zaujímavý erb sa nachádza priamo v kostole sv. Valentína, na rozdiel od predchádzajúceho tento je vyrezaný z dreva. Erb je zložený z viacerých erbových motívov, ktoré reprezentujú ako Jozefa Motešického (1731 – 1769), tak jeho manželku Johannu von Herberstein.
Ďalším významom menom, spojeným s Ladcami, je Pavol Motešický (1736 – 1825), za ktorého dosiahli majetky rodu na západnom Slovensku svoj vrchol. Jeho synovi Jánovi sa v Ladcoch v roku 1802 narodil syn Štefan. Pre dejiny kaštieľa má však oveľa väčší význam jeho druhý syn Jozef Motešický (1772 – 1852), ktorému sa tu v 20. a 30. rokoch 19. storočia narodilo niekoľko detí. Najstarší potomok Jozefa a Márie, rod. Pongrác (Pongrácz) Karol Motešický (1816 – 1878) sa narodil ešte v kaštieli v Moravanoch nad Váhom. krstným otcom malého Karola bol sám trenčiansky župan Štefan II. Ilešházi (Illésházy). Po Karolovi do rodiny, tentokrát už v Ladcoch, postupne pribudli Matej (1820), Ida (1822), Anna (1828), Jozef (1834) a Ilona/Helena (1836). Každé z detí malo iný osud. Karol, ktorý i bol právnikom a v 40. rokoch l9. storočia trenčianskym notárom, ostal bývať v kaštieli v Ladcoch až do svojej smrti. Spolu s manželkou Teréziou, rod. Lehner z Bratislavy mal početnú rodinu, ktorú okrem nich tvorilo ešte 8 detí. V Ladcoch sa mu narodil najstarší syn Arpád (*1838) a tri najmladšie deti Valent (*1853), Terézia (*1854) a Pavol (*1856). V archívoch sa nachádzajú doklady o jeho početných sporoch s obyvateľmi okolitých obcí, týkajúcimi sa najmä ťažby dreva. Ku koncu života v kaštieli býval sám.
Pre regionálne dejiny má veľký význam aj najmladší syn Jozefa Jozef Motešický ml. (1834 – 1900), ktorý vlastnil kúriu v Nozdrkovciach (dnes miestna časť Trenčína). Bol dvakrát ženatý. S prvou manželkou Emíliou Kiss mal dve deti: dcéru Jolanu (1865 – 1898) a syna Imricha (1868 – 1920). Jolana Motešická sa dobre vydala – jej manželom nebol nikto iný ako dlhoročný a úspešný mešťanosta (primátor) Trenčína Ernest Učnaj (Ucsnay) (1857 – 1940). Hoci zomrela mladá, stihla mu porodiť 5 detí. Jej brat Imrich bol na sklonku Uhorska trenčianskym vrchným sudcom a spolu so svojím švagrom Učnajom patrili k politickej elite Trenčína. Rok 1918 však pre oboch ako predstaviteľov starých čias znamenal koniec ich verejného angažovania.
Čo sa stalo s kaštieľom po odchode Motešických?
Po smrti Karola Motešického v roku 1878 kaštieľ zdedili jeho deti, ktoré ho však obratom predali. Doba sa zmenila a oni svoju budúcnosť už nevideli v Ladcoch, preto sa presťahovali do väčších miest Uhorska. Kaštieľ s pozemkami kúpil svojho času jeden z najbohatších obyvateľov Trenčianskej župy, obchodník s drevom Leopold Popper, ktorý ho venoval svojej dcére Jeanette ako svadobný dar. Jej manželom nebol nikto iný ako viedenský bankár Adolf Schenk, zakladateľ známej cementárne v Ladcoch. Práve z tohto obdobia pochádza prvá známa fotografia kaštieľa. Schenk sa pustil do prestavby kaštieľa, dal ho na niektorých miestach nadstavať, rozšíril západné krídlo, v rohoch ktorého dal postaviť romantické vežičky a k vstupnej hale dal pristavať reprezentatívny portikus.
Dynamika 20. storočia sa prejavila aj v ďalších zmenách vlastníkov ktoré mali za následok aj zmenu využitia kaštieľa. V medzivojnovom období bol kaštieľ sídlom Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul (vincentky) a slúžil ako kláštor, kde spolu žili novicky, aktívne sestry i sestry na zaslúženom odpočinku. Začiatkom 50. rokov 20. storočia bol kaštieľ znárodnený a rádové sestry tu vystriedali vojaci a neskôr žiaci odborného učilištia. Po zmene politických pomerov v roku 1989 bol kaštieľ reštituovaný a v súčasnosti je v majetku súkromnej spoločnosti.
Kaštieľ Motešických v Ladcoch je národnou kultúrnou pamiatkou a zároveň jedným z objektov v regióne s vysokou koncentráciou kultúrnych hodnôt. Cieľom postupnej obnovy kaštieľ je prinavrátiť mu jeho pamiatkové hodnoty a využívať ho pre verejnosť s rešpektom k jeho historickému významu.
Západná časť kaštieľa Motešických v Ladcoch sa obnovuje vďaka Grantom EHP a Nórska a v súčinnosti s Krajským pamiatkovým úradom Trenčín. Projekt obnovy by nebol možný bez našich partnerov obce Ladce, Odborného učilišťa internátneho Ladce a Høgskulen for grøn utvikling z nórskeho Bryne, ktorým patrí naša vďaka.
Informácie o projekte MaHoLa i ďalšie podrobnosti o kaštieli v Ladcoch, vrátane verejne prístupných odborných prezentácií, získate aj na webstránke www.kastiel-ladce.eu.
Z diskusie
Záverom na zvedavé otázky odpovedala Silvia Da Col Heisar. Zúčastneným priblížila postup prác pri obnove kaštieľa. Vysvetlila prečo je stavenisko oplotené. Keďže sa kaštieľ sa renovuje, prebiehajú tam rôzne manuálne práce a mohlo by prísť k úrazu. Nemôže tam byť iba nápis zákaz vstupu, ale aj zabránenie vstupu. Bývajú však dni otvorených dverí a v istý čas sa konajú aj sviatosti v kaštieľnej kaplnke. Porozprávala o postupe prác – etapách renovácie a prečo to trvá tak dlho. Naznačila plány čo by malo byť v rekonštruovaných objektoch kaštieľa.
Z jej vyjadrenia – odpovedí som nadobudol dojem, že prijímateľka grantu EHP Silvia Da Col Heisar s.r.o., ktorá je vlastníkom kaštieľa má záujem úspešne ukončiť rekonštrukciu kaštieľa.
Účastníci sa vyjadrovali aj k tomu kde a ako boli premiestňované sestry vincentky.
