Dohodli sme sa so synom, že navštívime Grécko, konkrétne Atény aj preto, že som ešte v Grécku nebol.
Prečítal som so článok CK BUBO Atény inak – mesto nielen pre bohov. Naplánoval, že chcem vidieť kopec Lycabettus (po starom Lykavittos), botanickú záhradu, najznámejšiu časť mesta Plaka, ostrov Aegina alebo Moni, ale čo som zabudol a syn mi to pripomenul Múzeum olympiády – starý olympijský štadión. Okoštovať ako napísala autorka článku, že pre kávopičov je tu káva, sladká, sladká, sladká, nebola, alebo som nebol na tých správnych miestach. Okúsiť som chcel ich špecialitu Dolmades (listy viniča alebo kapusty plnené ryžou korením, bylinkami, opečené) a musaku. Okoštoval som. Ten Dolmades v kapustnom liste svokra s mäsom robila lepšie. Vraj to malo plávať v olivovom oleji, neplávalo, ale bolo to s kolieskami citrónu. Vraj Fast Food u nich je Souvlak. Pre moju rečovú bariéru mi syn takmer všetko splnil.
Vráťme sa však na začiatok.
Keď sa niekde chystám tak si pozerám niektoré základné slovíčka ako ďakujem, prosím, dobrý deň, dobré ráno a pod., ktoré som však takmer nikde nepoužil. No v gréčtine to bol väčši problém. Iba čo som sa naučil, kaliméra je dobré ráno a pivo je býra. Nič z toho, syn aj tak všade zdravil hello.
Čas výletu sa priblížil. Synov priateľ nás previezol na Viedenské letisko Schwechat. Naivná bola moja predstava, že odlety lietadiel sú ako švajčiarske hodinky, meškali sme 20 minút, ale vraj do Atén sme prileteli načas spoločnosťou Lauda.
Od lietadla prechádzame pohybujúcim sa chodníkom kde nás zdravia na stĺpoch z videa mladíci z rôznych štátov, aj Irenka zo Slovenska.
Autobus „MHD“ nás preváža do centra mesta k parlamentu. Je nedeľa, niečo po 11:00 hod., práve vtedy sa raz za týždeň koná veľkolepá výmena stráže pred hrobom neznámeho vojaka. Filmovať ani fotiť sa nedalo, toľko tam bolo zvedavcov. To si však nenechám ujsť hoci to také honosné, ako teraz nebude.
Ako prvé sme sa vydali na Akropolu. Každému komu som povedal, že som bol v Aténach sa prvé spýtal: a na Akropole si bol? Bol. Ako spieva Müller: „Po schodoch, po schodoch“ sme kráčali, už som myslel, že im nebude koniec. Na istom miesste ide hore výťah, ale ten je iba pre zdravotné postihnutých. Skôr však ako vyšli na Akropolu sa pred nami zjavil skalnatý kopec je koniec Areopagus Hill (37.9723911N, 23.7233647E) je prominentný skalný výbežok nachádzajúci sa severozápadne od Akropoly v Aténach v Grécku. Jeho anglický názov je neskorolatinská zložená forma gréckeho mena Areios Pagos, v preklade „Hill of Ares“ (staroveká gréčtina: Ἄρειος Πάγος). Názov Areopagus sa v klasických časoch tiež odvolával na aténsku riadiacu radu, neskôr obmedzenú na aténsku súdnu radu alebo súd, ktorý rozhodoval o prípadoch úmyselných vrážd, zranení a náboženských záležitostiach, ako aj o prípadoch podpaľovania olivovníkov, pretože zvolané na tomto mieste. Boh vojny Ares mal byť súdený ostatnými bohmi na Areopágu za vraždu Poseidonovho syna Halirrhothia (typický príklad etiologického mýtu). Pozor jeho povrch je veľmi šmykľavý.
Akropola, nádherná časť histórie, neustále obklopená davmi ľudí z celého sveta. Počuť džavot rôznych jazykov. Vykopávky pozorne uložené, aby sa mohli návštevníci kochať umením starých majstrov. Umením postaviť niečo také krásne mohutné a monumentálne.
Odchádzame do hotela. Bývame v Hoteli Nafsika. Taká izba na prespanie, bez reštaurácie v užšom centre aj s dopravou. Odpočinuli sme si, zdriemli a hor sa späť do ulíc.
Ideme pred parlament ich Hellenic Parliament. Je horko, viac než 30 °C. Čestnú stráž majú dvaja vojaci v parádnych, sviatočných uniformách a jeden dozerajúci vojak v maskáčoch. V tom horku ich pravidelne otiera – osviežuje, vojaci bez pohybu. Po pol hodine slávnostne zapochodujú, vzdávajú hold hrobu neznámeho vojaka, parlamentu a sídlu prezidenta. Po pochode im vojak upravuje uniformy a vojaci zasa bez pohybu. Po hodine ich prídu vystriedať iný vojaci. Krásne pozeranie, presne nacvičené pohyby, krásne uniformy. Vojak v maskáčoch dáva pozor, aby sa návštevníci nepribližovali za označený priestor, nie ako vo Veľkej Británii. Nedá sa s nimi odfotiť.
Video od hrobu neznámeho vojaka tu
Prechádzame sa bezcieľne ulicami a nasávame náladu Atén.
Neskôr sa vydávame na Kopec Lycabettus – Mount Lycabettus – Λυκαβηττός. Kopec Lycabettus je jedným z najvyšších bodov v Aténach s výškou 277 metrov nad morom a ponúka úchvatný výhľad na mesto. Nachádza sa v mestskej časti Kolonaki a je obľúbenou turistickou atrakciou aj medzi miestnymi obyvateľmi. Na vrchol kopca sa dá dostať pešo alebo pomocou lanovky, ktorá vedie z jeho základne. Na jeho vrchole nájdete Kaplnku sv. Juraja z 19. storočia a na jeho úpätí malebné zákutia – napríklad námestie Deksamenis v časti Kolonaki. Krásny výhľad na všetky svetové strany. Vlastne krásny výhľad sme mali zo všetkých vyvýšením tak z Akropoly aj z Areopagus Hill. Je skutočné veľké mesto ťahajúce sa na hory. Na spoločnú fotku sa čaká v rade. Vraj je odtiaľ krásny pohľad na západ slnka, my sme to šťastie nemali, bolo zamračené. V pozadí z amfiteátru počuť koncert nejakej speváčky. Dal som si červené vínko, syn Margaritu a zostupovali sme dolu do hotela na nočný spánok.
Navštívili sme aj pláž, Pláž Glyfada (37.8660761N, 23.7397653E). Taká miniplážička s prístaviskom jácht. Cesta tam, ale „MHD bola ďaleká, ale boli sme pri mori.
Múzeum vojny – War Museum Athens – Πολεμικό Μουσείο sme náhodou potulkami ulicami, ale videli sme ho pred tým z autobusu. Múzeum vojny ako ho Gréci nazývajú má exponáty v expozícii a interiéri. Exponáty v expozícii ma zaujali pretože pretože boli voľne prístupné. U nás by to bolo dnu a za €. Bolo tam a kúsok Československa 75 mm delo. Boli tu lietadlá, guľomety, delá staré, ale aj novšie, veď pozrite na fotkách.
Botanická záhrada
Bread Factory (37.9853817N, 23.7208669E). Pekáreň, cukráreň, kuchyňa, jedáleň. Chodili sme okolo denne. Dokedy majú otvorené? Nezistili sme. Až doma som zistil, že nonstop. Krásne torty, rôzne zákusky, sladké, slané pečivo, ale aj polievky a jedlá. Oči mi vyliezali. Nenechám si predsa oči vypadnúť.
Olympijské múzeum – Athens Olympic Museum – Ολυμπιακό Μουσείο Αθήνας. Pred 125 rokmi, 6. apríla 1896, sa v Aténach začali prvé novoveké olympijské hry. Nejak mi to vypadlo z pamäte, že toto bolo a mal by som to v tých Aténach navštíviť. Syn mi to pripomenul. Krásna oslava športu, olympionizmu. Nedali mi to a na atletickom som si zabehol jeden okruh 400 m za cca 3,05 minúty. V exteriéri, kam sa ide dlhou podzemnou chodbou, sú olympijské fakli z olympiád a rôzne iné exponáty.Video z
Video z behu Roberta Zvonára tu
Rozprávková ulica začína na ulici Karaiskaki 17 – 15 a pokračuje na ΠΙΤΤΑΚΗ (37.9777614N, 23.7245142E). Rozprávkovou som si ju nazval ja, pretože taká je. Začína siedmimi trpaslíkmi a pokračuje rozprávkovými postavičkami. V reštaurácii a cukrárni obsluhujú „snehulienky“ a „trpaslíci“ v dobových kostýmoch.
Teraz všeobecne
Keď píšem niečo kritické nie je to, že by som to videl na jednom mieste a teraz kritizujem. Narážal som na to často. Cez to by som sa do Atén ešte vrátil len pre moju rečovú bariéru to nie je možné. Veď za 20 € letenka a dve hodiny letu je čo povedať. Nerátam meškanie a čakanie na letisku a problematický prevoz zo Schwechatu.
Na uliciach bezdomovci pobehujúci kdekoľvek v centre mesta, spiaci na laviciach, na priedomí, veľa žobrákov, neporiadok v uliciach. Policajtov je v meste ozaj veľa, peších a na motorkách. Sprejerské výkony sú takmer na každom kroku, ale čo je zaujímavá nie sú na pamiatkach, iba na starých, možno opustených domoch, múroch. Stretli sme sa aj s varením na námestí pre bezdomovcov kde si mohli zobrať aj nejaké oblečenie, či pre deti hračky. Zaujal ma celodenný život Aténčanov, je úžasný, vlastne ani sa nevie kto sú domáci a kto hostia. Posedávajú popíjajú, jedia, kávičkujú, ale čo ma prekvapilo málo pijú pivo v tom teple, ktoré sme zažívali. Za zmienku stoja trhy „Varvakios“ v centrálnych Aténach. Hygiena na nulovej úrovni. Je ráno pánko už v špinavom plášti, v exteriéri naštartovaný skúter, druhý pánko fajčiaci popol mu padajúci a tovar. Čo však treba spomenúť, že je tam dostať všetko od výmyslu sveta od morských plodov cez domáci chov. U nás sú telefónne búdky zlikvidované, ale tam sú, v hojnom počte, a fungujúce. Je tam úcta k pamiatkam, vykopávkam, na priedomí pod sklom sú zachované, apropo vykopávky sú takmer na každom kroku. Zažili sme aj prietrž mračien. Ulice brázdia motorky, skútre, auta, ale hlavne taxíky prepletajúce sa úzkymi uličkami Atén.
Ulicou počuť môj obľúbený saxík, nedá mi nepožiadať o zahranie Armstrongového „Nádherného sveta“.
Ideme na autobus na letisko. Prechádzame okolo gréckych melódií, prešli sme. Zrazu ma to chytilo, odísť a nedať si zhrať „Zorbu“ v Aténach, doma by ma to mrzelo, máme ešte trochu času, vraciam, vraciame sa, zahrali mi ho.
Zostalo mi pozrieť jazero Vouliagmeni s termálnou vodou a Ostrov Moni. Syn skonštatoval, že ten ostrov by bol na celý deň, na čo nemáme. Dve hodiny trajekt tam dve hodiny späť, hľadanie prístaviska, pobyt na ostrove, skrátka deň.
Letisko pristáva lietadlo spoločnosti Ryanair, cestujúci vystupujú teším sa. Zbytočne. To nie je naše. Pristáva druhé. To asi bude naše je. Konečne sa „naloďujeme“, odlietame s meškaním 75 minút, pristávame vo Schwechate. Ešte sa dostať do Jaroviec. Našťastie pre nás prichádza moja nevesta a cesta do Jaroviec je voľná a možná.