Trenčiansky Klub Lúč – nezávislé kultúrne centrum, Mierové námestie 17, zaradil medzi svoje pútavé veľkožánrové kultúrne akcie aj prednášku spojenú s besedou s Katarínou Nádaskou – Erotika v ľudových zvykoch a folklóre. Plný klub s asi so 100 hosťami si prišiel vypočuť známu slovenskú etnologičku.
Pani Katarína Nádaská pútavou formou priblížila život na Slovensku s pohľadu erotiky v slovenskom folklóre, ale nešlo iba o erotiku. Priblížila život, hlavne na vidieku, od mladých dievčin a mládencov až po, dnes používané slovo, seniorov.
Objasnila niektoré zvyky vidieka. Na úvod položila otázku: „Aký boli naši predkovia? Boli prudérni, alebo naopak, nič ľudské im nebolo cudzie?“ Odpovedala si sama: „Samozrejme, že erotika, sex a láska mala svoje významné miesto a čas, tak u našich predkov, ako aj dnes“. Boli tu zvyky veľmi krásne, krásne básne, porekadlá, ľúbostné, do ktorých bol ten sex – erotika skrytá a pochopil to iba ten komu to bolo určené.
Taká pesnička:
„Kohútik, jarabý,
nechoď do záhrady,
polámeš, ľaliu,
potom Ťa zabijú.“
Toto je pieseň, ktorú si celé generácie detí spievali na základnej škole a je to jedna z prvých piesní, ktoré sa detičky učia hrať na flaute na ľudovej škole umenia. Bez toho, aby tá pieseň v tých deťoch vzbudila niečo zlé. Je to, ale pieseň o neposlušnom kohútikovi, ktorý sa dostal do tej záhradky, kde to bolo zakázané a chodil, a robil šarapatu. Ponúkla nám zamyslenie nad textom na prvý pohľad detskej piesne kohútik jarabý, tak celá pieseň je absolútne nádherným príkladom práve toho spomínaného ľudového šifrovania. Kohútik je symbol mužského pohlavného orgánu, symbol záhrady je viac menej jednoznačný a ľalia ako symbol čistoty a nevinnosti a s týmto kontextom to tiež úzko súvisí.
Boli však básne a porekadlá kde sa išlo na ostro, otvorene. Použijem slová klasika: “O tom, po tom.“
Beseda sa skladala z troch častí: samotná prednáška, prezentácia a beseda.
V prvej časti bolo snímanie party, čepčenie mladuchy.
Svadobnú partu mala na svadbe posledný krát nevesta na sebe. Bol to najdrahší kus z celého svadobného odevu. Tie party vyšívali profesionálne vyšívačky, ktoré vám to prekrásne vyšili, ozdobili korálkami a podobne. To sa nedalo vymeniť za vajcia, kohúta či sliepku, to sa muselo zaplatiť. V tom vidieckom prostredí tých peňazí bolo málo, tak veľa tých dievčat povedalo, že idem do mesta slúžiť rok, dva, aby som si našetrila na svadobné šaty, na tú partu vyšívanú, že nech je prekrásna. Každá chcela mať prekrásnu partu. Nie vždy to v tom meste nedopadlo dobre…
Čepčenie. Čepčenie mladuchy sa pôvodne robilo vždy na druhý deň ráno. Večer jej dávali dole partu svadobnú kamarátky, potom uviedli mladomanželov prvýkrát na spoločné lôžko oficiálne a na druhý deň ráno bol obrad čepčenia. Pred tým vkladaním na lôžko bol ešte taký rituálny kúpeľ, ráno takisto. Ráno sa teda mladá začepčila, pretože už bola žena nielen tým svadobným obradom, ale aj tým, že so svojím milým strávila spoločnú noc. U Slovanov sa vôbec neprikladal nejaký význam alebo nejaká úloha, že či tá nevesta je proste panna alebo nie. Dokonca u východných Slovanov bolo priam také želateľné, že aby mala čím viacej pred tým sexuálnych partnerov, že bude teda už skúsená, čiže nehralo to tam rolu.
Ako to vlastne bolo pred svadbou. To bolo také opatrné „približovanie“ sa k sebe. Slobodné dievčatá nosili venčeky, tzv. dievočské party. Mládež v minulosti vôbec nežila v minulosti pohlavne zdržanlivo. Aj mechanická ochrana sa používal, techniky na tú dobu. Také nazeranie na seba bola šibačka, Voľakedy sa šibali iba slobodné dievčatá. Tá mladucha pozerala či ide ten jej, keď prišiel dostal kraslicu, to znamenalo že niečo u nej niečo znamená. Šibačka a polievačka mala v sebe erotický náboj preto ten mládenec, ktorý bol urastený, plný sily, na jar, keď sa všetko rozvíja, všetko pučí, rodia sa mláďatka, takže nemal to byť dotyk rukou, sprostredkovanie toho dotyku slúžil ten vŕbový prútik, on sa jemne dotkol rúk, aby tie ruky ju neboleli pri práci, dotkol sa jej bokov, aby porodila, keď príde čas veľa zdravých detí, dotkol sa jej nôh, aby tie nohy ju poslúchali v tanci, aj v práci, v robote, čiže vlastne bolo to také prebudenie. A zase na východnom Slovensku to robila tá živá voda, ta dievčina prebrala sa, ako keby sa oživila, lebo išla jar. Bola to taká, ako by ta erotická predpríprava na ten ďalší život. Prišiel máj, postavil jej osobnú májku a to bol znak že aj ona u neho niečo znamená. Približovanie pokračovalo. Mládenec zaklopal jej na oblôčik na komôrke kde bývala a tá mu podal pohár mlieka. On mlieko vypil. To bola tá symbolika, že oni si nemuseli vyznávať lásku a proste tam bola presná symbolika. On jej potom priniesol jabĺčko. Čiže to sa volalo že chodí na zálety.
Vohľady. To znamenalo, že už tí rodičia dali súhlas, že môže toho k nám pustiť, bol to súhlas, aby sa ten vzťah rozvíjal. Čiže ako vohľadník, už prišiel raz do týždňa, v nedeľu aj po obede, na vohľady. Samozrejme nebol s ňou sám v miestnosti.
Zásnuby. Obe rodiny sa stretli, mladí si vymenili zásnubné dary. Takže tie zásnuby vlastne bolo už to dane slovo. Čiže dievčina mu vyšila krásnu košeľu, niekedy boli tie zásnubné dary napríklad taký prací piest. Zásnuby netrvali dlho, vtedy tam bol medzi zásnubami a svadbou krátky čas, len taký, koľko oni potrebovali na to, aby tú svadbu vlastne zariadili všetko a takýmto veselím, keď sa pozberala úroda, čiže začiatkom októbra, a druhý termín boli fašiangy a bolo to z takých prozaických dôvodov, takže keď bola svadba na jar, tak čo dajú tým svadobčanom, keď je pivnica prázdna a komora tiež, že muselo byť najprv z čoho urobiť tú svadobnú hostinu. A keď bola dokonca gravidná, tak oni sa dokonca tešili lebo to bol znak toho, že tá žena je zdravá, schopná počať, hej, a aj porodiť dieťa.
Stalo sa však a to musel byť ozaj vážny dôvod, že sa dané slovo zrušilo a potom to už bolo pre tú devu ťažké. Bolo to potom postavenie tej takzvanej prespanky, čiže slobodnej mamičky, bolo veľmi ťažké. Bohužiaľ, oveľa ťažšie až krutejšie bolo to postavenie toho jej dieťaťa hovorili mu, Ty skurvenča, vykurvenča, ty pankhart. Slobodné mamičky, prespanky, napríklad nemohli ísť už do kostola, ale museli stáť tam kde je baptistérium, to bola taká miestnosť, akože pred tým hlavným vstupom, v tých starších, takých kostoloch, tak oni tam stali a museli nosiť slamený veniec na hlave.
Aj tieto piesne sa spievali na svadbách po určitom čase, keď už sa uvoľnila atmosféra, ľudia čo to vypili, situácia sa uvoľnila, nehanbili sa spievať. Čiže obyčajne to bolo na záver svadby alebo krstiny, bola druhá taká príležitosť. A vtedy sa spievali piesne typu:
„Ach, mamičko, svrbí ma“
„Zaspala, nečula,
pustila si do komory kocúra.
Zaspala, nečuje
a kocúr jej medzi nohy, tancuje.“
Čiže to, keď pôjdete do knižnice a budete mať chuť, alebo si chcete zaspievať, tak tam máte kompletnú zbierku týchto erotických piesní. Napríklad sú tam aj takéto piesne, ktoré sú mimochodom veľmi rozkošné:
„Moja milá prepelička,
čože bude večerička,
priložíme líčko k líčku,
odbavíme večeričku.“
A teraz ona nám to hovorí:
„Však ja obracala
a pajt som zatýkala,
ani sama neznám,
kedy som ti dala hajačky.
Hajačky, hajačky,
dala si mi stojačky,
lepšie mi to padlo,
jak hrnec o máčky.“
Leto horúce, práca na poli ťažká, odpočinúť si bolo treba. Gazdiná bez spodného prádla, hore iba s takým lajblíkom, podprsenky vtedy neexistovali, a sukňu, aby im pri tej robote nič nezavadzalo. Keď si počas žatvy, alebo počas kosenia lúk, hrabania sena, keď sa chceli pomilovať, ona ako sa sklonila, tak sa zohla, sukňa krátka, no tak na gazdinú prišla chuť. Gazda gate na šnúrke. Našli chládok pod stromom a tam sa pomilovali práve vďaka tomu odevu, a potom pracovali ďalej.
„A za jedno jabĺčko
a za jednu plánku
dala sebe opáčiť
niže pupka jamku.
Jednu ruku do razporka,
druhú ruku za ňadra,
poščaj ty mne vlastovičku,
ja ti poščám strnada.“
V období, keď sa v brázde už pozbierala úroda, išlo orať. A tú prvú brázdu, tak sa muž a žena milovali v tej prvej brázde. A mal to význam predovšetkým ten, že ich styk mal dať plodnosť tej zemi, pretože do tej brázdy išiel rozsievač a sial tam obilie alebo iné plodiny. Ale zároveň sekundárny zmysel toho by aj zem im dvom dala silu a aby z toho spojenia vznikol nový život, aby počala žena dieťa. Čiže to je zvyk tzv. tej agrárnej mágie, ktorý sa neskôr nahradil takým zvykom, že to nebolo možné, aby to robila celá dedina. Robilo sa to tak aby to nikto nevidel. Potom sa to nahradilo napríklad tým, prečo aj hovoríme, že aj to vajíčko je symbolom života, že vlastne sa do tej prvej brázdy dalo to jedno vajíčko, ako ten nový život,
Slobodné devy slobodní mládenci sa schádzali akože na priatkach kde sa priadol ľan a konope, tak sa hrávali erotické hry slobodnej mládeže zvané spoločenské hry a oni mali veľmi silný erotický náboj. Jedna z takých hier bola „Či mi vidno, či mi cma, či mi v ríci neľochtá“, alebo hry „Ščípaná“, „Pálené“, alebo „Váľané“.
Obradové palice. Chlapec, mládenec, teda si vyrezal túto palicu, ktorá mala tvár falusu. Čím väčší, mohutnejší, tým lepšie. Mládenci sa s tými palicami sa postavili do radu a pred nich sa postavili dievčatá a mali venčeky. Bola určitá vzdialenosť a princíp bol ten, že oni tie dievčatá hodili ten svoj venček smerom dozadu a ten mládenec mal chytiť na tú palicu ten venček. Je to prekrásne keď si zasa uvedomíte tú symboliku, venček – panenstvo, vienok zelený. A tá palica obradová, palica – posvätný falus, čiže keď trafila a on to zachytil, tak vlastne je to krásne symbolicky znázornená deflorácia.
Hry pri mŕtvom, ktoré mali veľmi silný erotický motív a v minulosti sa hrávali skutočne v dome, kde ležal vystretý nebožtík. Nebožtík bol vystretý doma no a práve tam sa hrávali erotické hry, a hry pri mŕtvom sa volali. Ono to je poburujúce, až neúctivé, ale, ono to malo veľký význam. Slobodná mládež vlastne imitovala v pitvore, teda pohlavný styk, ale iba imitovala. Bolo to, ale kvôli tomu, lebo tú hlavným motívom bol kolobeh života, že jeden život odchádzal, vyhasol, to bol ten nebožtík, a ten druhý, spojenie muža a ženy, sa počal.
Pri týchto hrách je dokonca teda pravdepodobné, že pôvodne v tom predkresťanskom období to starý Slovania svojich mŕtvych tiež pochovávali dvoma spôsobmi, kostrovým do zeme, ale aj žiarovým, čiže ich spaľovali po pred kresťanstva, už dominoval len ten kostrový spôsob pochovania. Tam sa nehrali na imitáciu pohlavného styku, ale že vlastne mali ten pohlavný styk, čisto preto, aby ten život, ktorý odišiel, sa rýchle nahradil novým životom. Čiže bola to veľmi pekná, ušľachtilá myšlienka.
No, mládež na vidieku mala veľa erotických možností, preto sex a erotika neboli také samoúčelné, ale oni tvorili tú kompozíciu tých tradičných zvykov, obradov a tej životnej rudimentárnosti. Často vyjadrovali život v súlade s prírodou a v prírode, tak ako to bolo aj s láskou a milovaním, pretože tento akt sa veľmi často v minulosti odohrával v prírode. Čiže napríklad sa o tom spieva v piesňach:
“A v tým hájičku zeleným,
pri tom jarčeku studenom,
rybky plávali,
kvietky voňali
a oni sa milovali.“
No, alebo:
“Šošovička šomre,
poď ty dievča ku mne,
budeme sa šuchoriti
na tom našom humne.
Šošovička hrášok,
poď ty dievča na šop,
budeme sa šuchoriti,
kým nebude chlapčok.“
Alebo:
„Skôr ustráži matka vrece bĺch ako jednu dievku.“
“Pod fertuškou nič nemám,
tam je jedna ruža,
do toho ta nič není,
to je môjho muža.“
Alebo také humorné ľudové tvrdenie:
“Musí vojsť, lebo svadba bola dráhá.“
Právo prvej noci. Nevoľník sa napríklad nemohol oženiť bez súhlasu svojho zemepána, nemohol sa vôbec presťahovať a takže tí podaní mali o niečo, boli slobodnejší, ale nevoľník, akože preto bol nevoľník. Keď sa chcel nejaký „Jožko z Dolnej Lehoty“ oženiť, tak musel prísť to na hrád svojmu zemepánovi, ukázať svojho nevestu, že tu si chceme zobrať. Teraz ten zemepán, keď sa mu zapáčila, tak povedal, a ja ju deflorujem, ja mám na to právo. Nemuselo to byť, aby to robil každý, ale mal na toto právo, keď mal na ňu chuť a páčilo sa mu, tak proste strávil to prvú noc. Ale ešte v staršom období bol asi tiež také obdobie, kedy napríklad tu defloráciu vykonával otec ženícha, čiže otec ženícha, čiže to bolo brutálne.
No a na Gemeri sa napríklad spievali zavijankové pesničky. Tie zavijankové pesničky slúžia, alebo teda súvisia s tým krstom. Alebo volá sa to zvolá zavíjanie nevesty, akože zavitie, čo sa týkalo čepčenia. Tak vtedy sa spievali tiež takéto piesne, že napríklad vám to trošku zacitujem.
„Hej, poď von, Mariš krásna,
už na dvore je tvoja kasňa.
Hej, nielen kasňa, aj periny,
odberaj sa od rodiny.“
„Čie sú to húsky na tej vode,
čo si tak chodia po slobode.
Vo dne v noci vždy gágajú,
mne smutnému spať nedajú.
Nemôžem spať ani ležať,
musím k svojej milej bežať.
A to ešte tejto noci,
pomilovať sivé oči.
Sivé oči, jak tatárka,
biele líčko, jak fiarka.
Hej, Mariš, čo nám naháš,
čiže čo nám necháš.
Keď sa od nás tak odberáš.
Hej, zanechám vám strom zelený,
pravou rúčkou zasadený.
A na tom strome biela šatka,
a v tej šatke naša láska.“
Počarovanie. Čarované pagáčiky, ktoré sa piekli tak, že sa odstrihli chlpy z ohanbia, tie sa spálili na popol, ten popol sa preosial a do toho cesta na tie pagáčiky sa to dalo, prípadne tam mohla byť aj krv. To potom sa upiekli také pagáčiky, išlo sa k čarodejnice, ktorá to teda ešte nabila. Údajne potom ten človek, ten mládenec, ktorý nič netušil ich teda zjedol alebo vypil, tak vlastne začal šalieť doslova ochorel, takouto chorobou lásky za tou dievčinou. A tu je dôkaz, že to fungovalo, lebo sa spievalo, že „Musela si mi, moja milá, musela si mi podelať musela si mi z puče chlupky do tých pagáčikov zapracovať“.
Pálenka. Do pálenky, alebo do vína sa pridávala obyčajne kvapka menštruačnej krvi. Jedna kvapka, to je ako nič, to sa dávalo do fľašky s pálenkou a ponúkala to tomu nič netušiacemu vyvolenému, ktorý potom z nej vypil a bol počarovaný.
Soľ, ktorú ona nosila minimálne dva týždne v baličku pod pazuchou, aby poriadne tá soľ nasiakla, a potom tým posolili to jedlo. Mládenec to zjedol a chudák netušil, že čo.
Ale je zaujímavé, že napríklad sa robil taký akt, keď chceli rozlúčiť nejakú lásku. Aby bolo nešťastné manželstvo, tak tiež sa použilo, že mačke a psovi sa zadky umyli vo vode a tú potom vyliali na cestu kadiaľ mali ísť mladomanželia, aby mali život ako mačka a pes.
Tu máme tie, vidíte, ľúbosť nám prechádza aj do textílii kuchynských, kde tiež, vidíte:
„Po kom srdce túži,
tomu rado slúži.“
Tu máme tiež:
“Láska bola,
pokiaľ, svadba bola
a svadba pominula
a láska zahynula.“
Záverom:
„Niže lipky, niže lipky, niže jaseňa,
poďme milá, poďme do sena“.
Záverom prednášateľka všetkým úctivo poďakovala za účasť a venovanie jej pozornosti za takmer dvoch hodín.
(Poznámka: vo väčšine používam slová prednášajúcej s úpravou)
Doporučujem navštíviť túto poučnú prednášku slovenskej etnologičky pani Kataríny Nádaskej.
