Keď chodím, premýšľam o svojich stopách na Slovensku. Načim treba hodnotiť, kde tu niečo napísať, obzrieť sa, napísať do svojich „Čriepky z môjho života“.
Priložil som ruku k dielu pri budovaní D Klub, (na konci dnes Obchodného centra Máj), kde bolo istý čas aj kino, pri prerábaní Slobodárne č. 1 (dnes sídlo Daňového úradu) na škôlku (za čo nám bolo sľúbené prednostné umiestnenie detí v predškolskom zariadení), v kúpeľoch Belušské Slatiny pri oprave bazénu ktorý patril Hutnému závodu v Strojárskych a metalurgických závodoch (SMZ) Dubnica nad Váhom. Je jedno pod akou hlavičkou som sa chytil lopaty a fúrika, pomohol som.
Nebudem spomínať pietne miesta, ktoré som navštívil, aby som si uctil spomienku na padlých za našu slobodu. To ma drží dodnes. Keď mám možnosť vždy sa zastavím, prečítam, urobím fotku z úcty padlým v 1., 2. svetovej vojne, SNP. Nebol som všade, ani v Čerňovej, ani v Seredi, ale bol som v Auschwitz I a Auschwitz II – Birkenau (Brzezinka). Neobídem ani slávne, známe osobnosti Slovenska, Európy kultúry, či politiky. Tak som bol vychovaný.
Držal som aj lopatu v Nemeckej a skrátil článok z podnikových novín Predstih (Predstih = podnikové noviny SMZ) zo dňa 23.10.1970 od Violy Molnárovej vedúcej redaktorky Predstihu s fotkami Ivana Trtalu.
Pamätaj živý na obete boja,
na utrpenie padlých pomysli,
ako išli do ohňa i do príboja,
za tvoje sny a tvoje pomysli.
Ján Kostra
Tento verš je upevnený z veľkých hnedých na sivej žulovej stene pamätníka, postaveného vyše 900 zavraždeným ilegálnym pracovníkom, partizánom, vojakom, ženám, deťom a starcom, ktorí od 4. do 11. januára 1944 skončili svoje životy v ohnivých jazykoch vápenky v Nemeckej. O to, aby sa nedožili dneška sa postarali príslušníci Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy z Považskej Bystrice.
Toto memento hlása nám, ktorí sme prežili tie strašné udalosti, aby sme nezabudli na ich obeť, ktorou vykúpili aj našu slobodu , náš pokojný život. Nie nezabudli sme.
Nemecká. Dedinka vzdialená asi 50 km od srdca Slovenského národného povstania Banská Bystrica, ukrytá medzi svahmi Nízkych Tatier vstala z mŕtvych. Opäť sa v nej ozývajú hlasy detí, opäť vyrastajú nové domy. Život sa vrátil do starých normálnych koľají. Ale my nezabúdame. A práve preto, aby tým, ktorí zostali, ktorí prežili, sme dokázali, že nezabúdame, rozhodol sa Ústredný výbor Socialistického zväzu mládeže postaviť v Nemeckej a práve pre deti novú školu, ktorej stavbu vyhlásil za Stavbu mládeže.
Škola sa stavia brigádnicky. Prichádzajú mladí ľudia z celého Slovenska, aby vlastnými rukami položili základy, tehlu na tehlu, aby škola bola skutočne pamätníkom, že mladí ľudia si vážia obete padlých.
Aj naši dvadsiati zväzáci v dňoch 16. až 18. októbra (1970) odišli na brigádu do Nemeckej. V piatok hneď po príchode, iba čo sa trošku poobzerali po okolí, chopili sa lopát, spustil miešačky, chytili sa fúrikov a dali sa do práce.
Len za sobotňajšie dopoludnie urobili 20 kubíkov betónu, zabetónovali základy Ďalších tried. Svoju šichtu skončili až o 12 hodine v nedeľu, práve vtedy, keď veľká väčšina z vás sa hotovila k nedeľnému obedu.
Podľa slov stavbyvedúceho Milana Leitnera: „brigáda vašich mládežníkov sa zaradila medzi najlepšie brigády, ktoré som mal“ môžeme byť s ich prácou spokojní. Neurobili nám hanbu.
N a o p a k.
So stavbou školy v Nemeckej sa začalo v lete (1971). Ešte v apríli sa len pripravovali projekty… Projekt trinásťtriednej školy vypracovali Ing. Arch. J. Lupták a Ing. Arch. P. Csellágh.
Celkové náklady majú predstavovať 30 mil. korún. Škola je určitým experimentom. Jej stavba i interiér budú na svetovej úrovni.
Objekt školy sa skladá zo časti, vyzdobenej umeleckými prácami, ktoré sú rozdelené na triedy zimné a letné átriá. Okrem toho v objekte školy budú dielne, telocvičňa s hľadiskom pre 300 divákov, kuchyňa, jedáleň, miestnosti pre učiteľský zbor a pod. Ku škole sa pridruží športový areál s niekoľkými ihriskami a tiež bytovky pre učiteľov. Má to byť škola, o ktorej mnohí iba snívajú…
… Výstavba školy je rozdelená do troch etáp. I. a II. etapa sa má dokončiť do konca roku 1972, III. etapa do konca roku 1974…
… Sme radi, že naši mládežníci sa zúčastnili prác na Stavbe mládeže. Nebolo to naše posledné slovo. Po nich prídu iné kolektívy. Stavba mládeže musí napredovať, aby symbolizovala vďaku celej spoločnosti, hlavne mladých za náš dnešok.
