Je ráno 5:30, nedeľa. Rádio začalo vyhrávať. Ešte je tma, načim treba vstať. Vstávam, pozerám von či neprší, po uprašaných predchádzajúcich dňoch. Neprší. Ísť, či neisť prevetrať pľúca od bacilov a baktérií? Bude mokro? Otázky na pár sekúnd.
Odchádzam. Autobus z nástupišťa Dubnica nad Váhom, SPŠ odchádza o 6:38 hod. Nie je nás veľa v autobuse, ale zväčša sú to turisti cestujúci do Vršatského Podhradia cez Autobusovú stanicu v Ilave. Autobusová stanica Ilava. Prestupujeme na autobus o 6:55 hod. do Vršatského Podradia. Ja nás dosť. V Pruskom sa autobus naplnil, plný autobus takmer, takmer všetkým žiadajúcim sa turistiky, málo výnimiek. Aj deti.
Autobus nás vezie, iba do kopca. Nadmorskou výškou pribúda snehu. Šofér pribrzďuje. Cez cestu mu prebehla srnka. Ideme ďalej. Autobus nás vysadil vo Vršatskom Podhradí. Cieľ cesty na kolesách.
Prečo ideme z Vršatca do Pruského, veď trasa je opačná? Dlho som nad tým „rozmýšľávával“, sám. Je nedeľa a spoje z dediny pod Vršatcom chodia striedmo, aj naposledy by som bol po turistike čakal na autobus hodinu, keby ma nebol jeden domorodec zviezol na koniec dediny, aby som nemusel v zime čakať na autobus. Aj tak som si k turistike (10,5 km) pridal ďalších 6,5 km. Z Pruského je predsa viac spojov, aj v nedeľu. Problém vyriešený.
Z Vršatského Podhradia sa malá časť z autobusu vydáva na Vršatec. Prechádzame cez prestrieľaný priesmyk vo Vršatských bradlách. Na druhej strane nás čaká Hotel Vršatec a Hotel Jasoň, ale aj vrch Chmeľová 925,4 m n. m. Pár turistom si nasadzuje turistické gamaše a vydáva na Chmeľovú. Ja nie.
Vydávam sa späť: priesmyk Vršatské bradlá, Vršatské Podhradie, po modrej turistickej značke po rozchodník pod sedlom Chotúč (vrch Chotúč je 695 m n. m., opäť vynechávam), tam som prešiel na zelenú turistickú značku. Prechádzam cez Náučný chodník Mikušovské bradlá. Sám a sám, trochu mám strach z úrazu. Až takmer pred „občerstvovacou stanicou“ dobieham priateľov z Dubnice nad Váhom. Na trati medzi Malým Hradišťom a Kalváriou je turistický prístrešok pod Mokrou skalou kde organizátori pochodu TJ Považan Pruské pripravujú pre turistov občerstvenie s oddychom. Za dobrovoľný príspevok som dostal turistický odznak, kalendárik na rok 2022. Pripravený bol, nie tak, planý čajík, šalátik, chlebík, pekáčiky a ohník na ktorom ste si ich mohli opiecť ale aj z domu prinesenú slaninku, Turisti sa aj medzi sebou počastovávali prinesenou „ohnivou“ vodou. Aj moja bábovka im chutila s vodkou s BonParami. Oproti je kopček. Urobil z jeho výstupu video (na mapke je hviezdička). Nebolo to jednoduché, aj som padol. V jednej ruke držíte ťažký fotoaparát, hľadíte do hľadáčika, pozeráte na sneh ktorým neviete čo je. Čo by som neurobil pre záber.
Pád, odpočinok, občerstvenie, odfúknutie skončilo a vydávame sa ďalej do Pruského. Cestou stretáme turistov idúcich z Pruského na Vršatec tým správnym smerom.
Po celej ceste sme mali sniežik, zamračené, ale sem tam na nás dozrelo, keď vykuklo spoza mrakov slniečko a nezabudol na nás sľubovaný nepríjemný vietor. Predviedli sa nám pár vločiek snehu ako vypadajú keď sneží. Až pri príchode pred Pruské začalo snehu ubúdať a tvorili sa potôčiky a mláčky z roztápajúceho sa snehu.
Moje dĺžka trasy cca 10,5 km.
Počet účastníkov cca 170.
Autobus priamo do Dubnice nad Váhom z Pruského nám odchádzal o 11:43, keď sme si naň počkali asi 15 minút.
Nech žije naša krásna, slobodná Slovenská príroda, po ktorej chodia iba mierumilovne čižmy.
