Po štyroch rokoch a troch  návštevách Dolnej Krupej sa mi podarilo spracovať reportáž z obce. Prečo to trvalo tak dlho? Jednak som sa netrafil do návštevných hodín chalúpky domčeka Ludwiga van Beethovena tak ako teraz do pracovnej doby pána Stanislava Petráša, aby som ho požiadal o venovanie do jeho knihy „Ružová grófka a jej svet“ a pretože kaštieľ bol uzatvorený pre renováciu, ktorá aj tak ešte neskončila, ale už je sprístupnený.

Je tu minimum komentárov, pretože som nechcel vymýšľať, napísať napísané, 180 fotozáberov a jedno video ukáže ako som to vnímal, ako som to cítil a že chcem vzdať úctu Dolnej Krupej, ale aj pracovníčkam Slovenskej pošty v Dolnej Krupej za pomoc.

Teraz keď som navštívil obec bola skrášlená ružami. Obyvatelia sú pyšní, na svoju „ružovú“ grófku“ a je to vidieť pred domami.

Obec Dolná Krupá sa nachádza v severozápadnej časti Podunajskej pahorkatiny, asi 10 km severne od okresného mesta Trnavy. Takmer rovnaká vzdialenosť delí obec od najvyššieho vrchu Malých Karpát – Zárub. Kataster obce hraničí na severe s Hornou Krupou, na severozápade s Horným Dubovým, z východnej strany je Dolné Dubové a Špačince. Západnú hranicu tvorí územie Bohdanoviec. Stred obce leží v nadmorskej výške 192 m n. m. Najvyšším miestom je kóta Šarkan, dosahujúca nadmorskú výšku 274 m n. m.

V písaných dejinách sa prvá zmienka o obci objavila na začiatku 12. storočia, keď sa zachovala z r. 1113 tzv. Zoborská listina. Spomína sa v nej prvá známa podoba názvu obce – CROMBA. Podľa tejto listiny bola obec majetkom benediktínskeho opátstva sv. Hippolyta na Zobore v Nitre.

Centrom obce je Farský kostol sv. Ondreja.

V Dolnej Krupej je viac pamätihodnosti, ktoré stojí za to pozrieť. Medzi ne patrí: kaštieľ, park, divadlo, ružová záhrada, umelý kopec, kostol a mauzóleum. Všetky predstavujú dotyky veľkého umenia, svojou hodnotou presahujúce regionálny rámec. Tvoria súčasť kultúrneho dedičstva. Do dnešných dní sa bohužiaľ nezachovali všetky. Platí to o kaštieľňom divadielku.

V Dolnej Krupej sa po pandemickej prestávke opäť otvorili brány kultúre. Po odmlke otvoril svoje brány fantazijný festival Lestival.

Dolná Krupá je známa aj svetom medoviny, medu Medolandia a vôňou ruží.

Za vôňou ruží v najväčšej miere sa skrýva Gófka Mária Henrieta Choteková žijúca v rokoch 1863 – 1946 v kaštieli, ktorého park priamo susedí s areálom Medolandia. Jej ružová záhrada sa svojou pestrosťou odrôd radila medzi najväčšie na európskom kontinente. Svojou vytrvalou prácou a zanietením pre ruže si získala uznanie nielen odbornej verejnosti, ale i obyvateľov Dolnej Krupej, ktorí ju začali nazývať „ružovou grófkou“.

7 divov obce Dolná Krupá

Div č. 1 Kaštieľ s areálom

Kaštieľ je priekopnícke dielo klasicistickej architektúry na Slovensku. Kaštieľ patrí Slovenskému národnému múzeu ako Hudobné múzeum a je rekonštruované a rekonštrukcia stále pokračuje z fondov Európskej únie ako: Poklady strednej Európy. Kultúra, príroda, hudba.

Pri vstupe do kaštieľa a parku sa od osemdesiatych rokov 20. storočia nachádza moderná fontána obkolesená, ako inak, ružami.

Klasicistický kaštieľ z rokov 1793 – 1995 stojí na mieste staršieho, pravdepodobne z prvej polovice 18. storočia. Postavil ho pre rodinu Brunšvíkovcov (Brunswick) viedenský staviteľ Hausmann. Roku 1820 čiastočne upravený antickými prvkami A. P. Riglom. Následne bolo uskutočnených mnoho rôznych prestavieb, ktoré zodpovedali spoločenskému postaveniu majiteľa. Súčasťou tiež boli menšie objekty ako rôzne altánky, domček záhradníka, divadlo a pod.

V prvej polovici 19. storočia bol kaštieľ vystavaný do dnešnej podoby a radí sa medzi najkrajšie klasicistické vidiecke architektúry na Slovensku.

V kaštieli sa nachádza múzeum, ktorého poslaním je jeho špecializácia na komplexnú archívnu dokumentáciu dejín hudby a hudobných nástrojov. Videl som aj dvoje staré, krásne historické hodiny. Výstavba kaštieľa je bezprostredne naviazaná na rod Brunsvikovcov. Kaštieľ sa zaraďuje medzi najkrajšie príklady vidieckej klasicistickej architektúry.

no images were found

V parku je aj domček s expozíciou zo života a diel Ludwiga van Beethovena a jeho pôsobenia v Dolnej Krupej.

no images were found

Div č. 2 Park pri kaštieli

Park pri kaštieli predstavuje ukážku realizácie moderného trendu anglických parkov. Zveľaďovanie okolitej prírody úzko súvisí s dejinami kaštieľa. Začiatkom 19. storočia park v okolí kaštieľa postupne, najmä vďaka práci nemeckého záhradného architekta, nadobudol vzhľad ideálnej antickej krajiny s množstvom architektonických stavieb – jazerá s ostrovom, sochy, umelá jaskyňa, vodopády a pod.

Park spolu s kaštieľom v Dolnej Krupej kedysi vytváral jeden z najkrajších krajinársko-architektonických celkov v Uhorsku.

Založenie parku súvisí s rodinou Brunswickovcov. Park s rozlohou asi 20 ha upravili v rokoch 1813 až 1819 pod vedením záhradného architekta Henricha Nebbiena, ktorý mu vniesol štýl ideálnej antickej krajiny. Ďalšou zaujímavosťou v susedstve parku je rozárium (ružová záhrada) grófky Márie Chotekovej, ktorá bola jednou z najuznávanejších pestovateliek a zberateliek ruží v Európe. Ďalšími, dodnes zachovanými architektonickými doplnkami v parku sú obelisk, umelá jaskyňa (grotta) a plastika madony s dieťaťom. V západnej časti sa zachovala aj časť pôvodného múru. Súčasťou parku z obdobia jeho úpravy je tzv. umelý kopec, ktorý slúžil ako vyhliadkové miesto na celý parkový areál. Kopec sa dodnes dvíha do výšky takmer 15 m nad úrovňou okolitého terénu. V parku je jazierko a tzv. Lujzin ostrov nachádzajúci sa v rozšírenej časti Krupského potoka. Z okrasných stromov a krovín sa zachovalo viacero cudzokrajných i domácich drevín. Z nich najväčšou raritou je obrovský exemplár sekvojovca mamutieho. Obvod kmeňa vo výške 1,3 m je takmer 5 m a dosahuje výšku 48 m. Bol zasadený okolo roku 1860 a dnes je chráneným stromom.

no images were found

Div č. 3 Kostol svätého Ondreja

Sakrálna pamiatka ukrývajúca skvosty umenia 19. storočia

Kostol sv. Ondreja, postavili v rokoch 1807 – 1811 na mieste staršieho gotického kostola z roku 1465. Na výstavbu kostola mal veľký vplyv vtedajší majiteľ kaštieľa gróf Jozef Brunsvik, ktorý na jeho výstavbu prispel finančnou čiastkou 11 479 zlatých a mal hlavné slovo pri výstavbe a umeleckom dotvorení tohto kostola. Slávnostne vysvätenie kostola sa konalo 8. septembra 1813 pomocným ostrihomským biskupom Mikulášom Rauscherom.

Kostol je jednoloďovou stavbou so vstavanou vežou a rovným uzáverom presbytéria.

Veža kostola je vstavaná do hlavnej západnej fasády kostola so vstupným kamenným portálom. Vežu dokončili v roku 1810, je štvorboká, jej výška je 17,5 metra, zo štítu kostola vyčnieva približne 13,5 metra. Spolu s priečelím sa vypína do výšky 34,5 metra. V najvyššej časti veže sa nachádzajú vežové hodiny o priemere 1,4 metra, pod hodinami sú zvukové okná so žalúziami vysoké 2,85 metra.

Vnútorné zariadenie kostola je klasicistické z čias jeho stavby. Hlavný oltár tvorí portikus, v strede ktorého je veľký obraz Ukrížovanie Krista, po stranách sú dve postavy kľačiacich anjelov. Autorom obrazu je viedenský maliar Francesco Caucig, pôvodom Slovinec Franc Kavčič. Architektonické riešenie oltára navrhol slávny uhorský architekt Michael Pollack.

Kostol má aj dva bočné oltáre, sú zasvätené Preblahoslavenej Panne Márii a sv. Ondrejovi. Krížovú cestu so 14. zastaveniami namaľovali podľa predlohy rakúskeho maliara českého pôvodu Josefa Fϋhricha, v kostole ju osadili v roku 1891. Pôvodný organ zhotovil v roku 1855 slávny organár Martin Šaško, nahradil ho súčasný organ zakúpený v roku 1949. Krstiteľnica a kazateľnica sú klasicistické, lavice sú drevené.

Najcennejším umeleckým dielom kostola je náhrobok Brunsvikovcov, je venovaný grófovi Jozefovi Brunsvikovi a jeho synovi Augustovi. Tento pyramidálny pomník nechala zhotoviť vdova po grófovi Mária Anna Brunsviková, jeho autorom je sochár Štefan Ferenczy, v kostole ho postavili v roku 1841.

no images were found

Div č. 4 Mauzóleum Chotekovcov

Mauzóleum Chotekovcov dokončili v roku 1895 na objednávku majiteľa kaštieľa Rudolfa Choteka, ktorý doň dal pochovať svoju mladú dcéru i manželku. Označuje sa prívlastkom neorenesančné a zaraďuje sa k ukážkovým príkladom neoslohovej architektúry z prelomu 19. a 20. storočia na našom území. V roku 1946 doň pochovali aj poslednú príslušníčku rodiny Máriu Henrietu Chotekovú – ružovú grófku (nar. 1863).

Mauzóleum je celkom unikátnou a najviac nedocenenou historickou stavbou v Dolnej Krupej. Zároveň je najmladšou staviteľskou pamiatkou z tých, ktoré sú zaradené medzi divy obce. Bolo dokončené v roku 1895, čo potvrdzuje aj situačná mapa z nasledujúceho roku, na ktorej je objekt už znázornený. Bližšie údaje o výstavbe ani meno architekta sa nepodarilo zistiť. Podnetom k výstavbe boli tragické okolnosti – smrť Márie Chotekovej – manželky neskoršieho zadávateľa stavby, ktorá zomrela v roku 1892. Jediným vonkajším odkazom na Chotekovcov je nenápadná iniciála ich priezviska -Ch- na kovaní v polkruhovom okne nad vstupnými dverami.

V mauzóleu bolo postupne pochovaných šesť príslušníkov rodiny Chotekovcov. Rudolf Chotek I. dal doňho najprv preniesť telesné pozostatky svojej dcéry Anny a manželky Márie, neskôr v roku 1903 doňho pochovali jeho samotného. Títo traja našli miesto svojho posledného odpočinku v ľavej časti mauzólea. Ďalších členov rodu po roku 1918 za ČSR pochovávali už do podzemného priestoru mauzólea. Postupne to boli všetky deti R. Choteka: R. Chotek II. (1921), Gabriela Schönbornová (1933) a Mária Henrieta Choteková (1946).

Bohužiaľ smrť je rovnako neúprosná k tomu kto na tomto svete niečo dokázal tak ako k tomu kto ním jednoducho, možno ľahko, či ťažko preplával.

Krásnu knihu o tejto grófke napísal Stanislav Petráš: „Ružová grófka jej svet“, ktorá sa pre veľký úspech a žiadanosť dočkala 3. vydania.

Video tu: https://www.youtube.com/watch?v=HbU_laRLtoA

no images were found

Div č. 5 Kaštieľske divadlo

Jediný div Dolnej Krupej, ktorý už neexistuje.

Architektonická hodnota predstihovala mnohé väčšie stavby, pretože podobné šľachtické divadlá boli na Slovensku postavené iba dve (ďalšie sa dodnes zachovalo v Hlohovci). Budovu divadielka si dal pri kaštieli postaviť gróf Jozef Brunsvik okolo roku 1800, aby v ňom mohli organizovať divadelné predstavenia, koncerty a akadémie. Malo celkom nezvyčajný tvar s pôdorysom pripomínajúcim korytnačky, z ktorých panciera sa voľakedy zhotovovali lýry. Práve na jeho pódiu mohol počas svojich návštev koncertovať i Ludwig van Beethoven. Bolo zbúrané v roku 1937. Ďalším architektonickým klenotom bola divadelná budova postavená v blízkosti kaštieľa. Minulý čas som použil zámerne, pretože bolo bohužiaľ zbúrané už v roku 1937, teda v čase, keď kaštieľ vlastnila ešte rodina dedičov – Pallavicinovci.

Bol to typ zámockého divadla, ktoré si pri svojich sídlach dávali stavať najzámožnejšie šľachtické rodiny. Strohé informácie hovoria o tom, že v čase najväčšieho rozmachu kultúrno-spoločenského života v kaštieli – v prvej tretine 19. storočia – sa tu hrávali divadelné predstavenia, organizovali sa v ňom akadémie a koncerty. Ak v Dolnej Krupej koncertoval Beethoven, tak to bolo práve tu.

Používa sa aj názov divadielko, a táto zdrobnenina je oprávnená, pretože divadlo bolo pomerne miniatúrne, dá sa povedať rodinné alebo súkromné. Neexistenciu obrazového dokladu si môžeme vysvetliť aj tým, že v čase, keď ešte divadielko stálo, bol u nás záujem o kultúrne pamiatky nepatrný a o fotografovanie roky neudržiavaného objektu vtedy sotva ktosi prejavil záujem.

O existencii kaštieľskeho divadla a jeho presnej polohe svedčia teda iba staré mapy kaštieľskeho areálu, na ktorých za

Div č. 6 Ružová záhrada

Rozárium – Ružová záhrada resp. časť plochy, kde sa pestujú len ruže. Slovensko malo svoje prvé rozárium v Dolnej Krupej a jeho zakladateľkou bola jedinečná grófka Mária Henrieta Choteková (1863 – 1946). Spoločenské postavenie jej vôbec nebránilo v tom, aby sa sama deň, čo deň starala o svoje prenádherné a vo svete ospevované ruže.

K najväčšiemu rozšíreniu ružovej záhrady prišlo v roku 1910, keď z Krupiny doviezla sadenice od najznámejšieho uhorského šľachtiteľa ruží Rudolfovi Geschwindovi. Rozárium prečkalo aj 1. svetovú vojnu, počas ktorej grófka pôsobila ako sestra Červeného kríža vo vojenskom lazarete v Trnave.

V nových podmienkach po roku 1918 musela existenciu svojho rozária od základu prehodnotiť. Založila ružovú škôlku, ktorej zisk z predaja ruží mal pokrývať náklady na chod rozária. Ako asistenta povolala Petra Kordesa – syna zakladateľa obchodu s ružami W. Kordes’ Söhne Rosenschulen z Nemecka, ktorý jej pomáhal pri začiatkoch „ružiarskeho podniku“ v rokoch 1923 – 1925.

V roku 1926 vydala prvý predajný katalóg ruží s ponukou 711 odrôd a v roku 1929 druhý, v ktorom bolo na predaj 855 sort ruží. Okrem katalógov využívala aj inzeráty, najmä v nemecky vydávanej tlači. Celkový počet ruží ona sama odhadla na 6 000. V roku 1930 do vatikánskych záhrad poslala ako dar 400 najkrajších ruží a obdarovala aj rozárium v Sangerhausene 150 vzácnymi ružami. Dokladov o obchodovaní sa nezachovalo veľa, o to cennejšie sú záznamy o predaji ruží z rokov 1928 a 1937 do zámockého parku v Průhoniciach. Najmä údaj o obchode z jari roku 1937 je zaujímavý, pretože sa dá považovať za poslednú z preukázateľne realizovaných objednávok z grófkinej škôlky. S pribúdajúcim vekom a ubúdajúcimi silami (v roku 1938 dovŕšila 75 rokov) rozárium čoraz viac pustlo a roky 2. svetovej vojny dovŕšili skazu.

Jej zásluhy na vzostupe pestovania ruží na našom území a všetky aktivity po zaradení do európskeho kontextu nás oprávňujú hovoriť o M. H. Chotekovej ako o najväčšej žene – ružiarke. Na jej počesť boli pomenované štyri ruže, dve za jej života a dve posmrtne (Gräfin Chotek (Kiese, 1911), Marie Henriette Gräfin Chotek (Lambert, 1920), Contessa Maria Henrietta (György, 2006) Rosengräfin Marie Henriette (Kordes, 2013).

V parku rastie aj vzácna ruža, ktorú vyšľachtila sama Mária Henrieta Choteková.

Div č. 7 Umelý kopec

Prapradedovi ružovej grófky Jozefovi Brunsvikovi vďačíme za ďalší unikát – umelý kopec. Navŕšili ho ľudia niekedy v rokoch 1813 – 1819, kedy sa s obrovskými nákladmi upravoval terén za kaštieľom. Na najvyššom mieste v strede budúceho vinohradu vyrástol umelý pahorok, ako jedna zo súčastí veľkolepého prírodno-krajinárskeho celku. Kopec vŕšili poddaní i furmani z okolia dlhé mesiace a ešte dnes je ich práca jasne viditeľná. Pomáhali aj vojaci z leopoldovskej posádky, ktorých sa tu vystriedali stovky. Ako boli za svoju „otrockú“ prácu odmeňovaní? Nevie sa, ale za svoju prácu v ťažkých rokoch si istým spôsobom prilepšovali.

Dodnes sa tomuto miestu tak hovorí a aj oko nezasväteného pozorovateľa rozlíši, že tento vŕšok nestvorila matka príroda, ale ľudské ruky. Egyptskí faraóni mali svoje pyramídy, náš gróf sa zapísal do dejín svojím umelým kopcom. Pôvodne bol koncipovaný ako najvyššie miesto v strede vinice.

V rokoch 1813 – 1819 dal gróf Jozef Brunsvik, radikálne upraviť kaštieľsky park. Zámer bol jasný a ambiciózny: zmeniť tvár strání za kaštieľom. Umelé jazerá, sedem umelých pahorkov ako v rímskej mytológii, okolo celého parku „neviditeľná“ ohrada zapustená v priekope, sad, vinica, lúky – všetko s rukopisom záhradných architektov – tvorcov ideálnej krajiny. Nevznikol totiž iba známy kopec vo vinohrade, ale ďalších niekoľko drobných pahorkov. Pretože z najvyššie položenej časti pozemku, vyhradeného pre vinicu, chcel mať gróf výhľad na svoje veľdielo, a potrebný kopec chýbal, musel sa navŕšiť. Kopec sa stal sa jednou zo súčastí veľkolepého prírodno-krajinárskeho celku.

Všetci spoločne sa podieľali aj z dnešného hľadiska na prácach monumentálneho rozsahu a terénnych úpravách dosť ťažko predstaviteľných rozmerov. Všetky činnosti sa prevádzali ručne, využívali sa ťažké vozy ťahané volmi či koňmi. Bola to teda nepredstaviteľná drina, ktorá asi trvala dlhé mesiace, ak nie roky.

Predstavte si, o aké obrovské kvantum premiestnenej zeminy išlo, keď umelý kopec sa nad okolitý terén zdvíha v najvyššom bode približne o 15 metrov (kóta Kopec 238 m n. m.) a po jeho obvode sa terén zvyšuje približne v dĺžke 170 metrov. Klobúk dole pred našimi neúnavnými predkami – tvorcami umelého kopca, možno slovenského unikátu. Je to právom jeden z dolnokrupských divov.

Je, ale aj viac vysvetlení vzniku kopca. V jednom sa píše o rozmaroch pánov z kaštieľa, ktorí donútili poddaných až sem vláčiť zeminu, vykopanú z umelého jazera. Iné vysvetlenie, že tam dali vyviezť zem z toho miesta, kde je dnes jazero pri umelej jaskyni a to v čase sucha, kedy nemali ľudia už na chlieb. Gróf otvoril svoje sýpky pre krupiansky ľud, za čo ovšem dostal potom od ľudu výdatnú odmenu: ľud mu naviezol pekný kopec na južný svah parku. Štvrtá. Kopec skutočne navŕšili ľudia, no pravda bude niekde inde. Príčinou tohto prazvláštneho počinu neboli ani zvrátené chúťky ukrutných feudálov, ani spontánna vďaka obyčajných ľudí.

Verme však predchádzajúcej teórii.

no images were found

Čerpal som a pre rozšírenie si vedomostí z Trnavského samosprávneho kraja, Dolná Krupá, Vikipedia, Medolandia.

Viac o Lestivalke, Rozáriu a Medolandii v mojej reportáži nájdete tu.