Po 1968 roku som bol veľmi aktívny v politike. Pracoval som v Socialistickom zväze mládeže (SZM). Robil som predsedu jednej ZO na pracovisku. Bol som aj v Zväze Československo–Sovietskeho priateľstva (ZČSSP) nikdy som však nebol v Sovietskom zväze (niekto bol na prácu niekto na výlety) a už sa ani do Ruska nedostanem, hoci bol môj sen je Petrohrad. Samozrejme vstúpil som do Komunistickej strany Slovenska (KSS) ako správny bývalý miništrant. V KSS bol aj môj otec. Hoci som žiadne výhody nemal, žiadne peniaze navyše, žiadne špičková pracovná funkcia, skrátka nič, len práca pre ľudí. Poznali ma špičky z hospodárskeho aj politického života v ZTS a nič. Kto ma pozná vie prečo. Narodil som sa sprostý a asi aj zomriem. Dnes je mi vyčítané, že som tam vôbec bol. Prišiel rok 1989. KSS ako taká skončila. Myslel som, že sa mi to sníva, že nemusím ísť každý mesiac na schôdzu, každý rok na skúšky, platiť známky, no hurá. Z blata do kaluže, vstúpil som do Strany demokratickej ľavice (SDĽ). Bolo to voľnejšie. Dnes som bez politickej príslušnosti a je mi dobre. K trom témam v nadpise. Musel som takto začať pretože to súvisí.
Prvá téma v nadpise. Ako predseda ZO SZM som organizoval rôzne akcie, kultúrne, výlety, zájazdy, zábavy, schôdze. Aj sme sa snažili podpísať družbu s zväzáčkami z Makyty Púchov, pozývali sme ich, prišli, bavili sme sa, ale k podpisu kamarátstva nikdy neprišlo. O „Makyťáčkach“ išla povesť, že to sú kočky síce pre zábavu, ale odtiaľ, potiaľ. Boli sme na chate v Opatovskej doline, zábava viazla. Bol tam jeden člen výboru a jeho to už najedovalo, že on ide zohnať baby. Odišiel, po čase keď sme si mysleli, že už nepríde sa objavil s dvomi kočkami z Mojtína… Pokračujem o tom členovi výboru, nazvem ho Fero. Pracoval som na vertikálnej obrážačke a dvoch stojanových vŕtačkách. Fero ma často navštevoval a stále mi potreboval niečo dôverne povedať až tak dôverne že narušoval moju osobnostnú zónu až tak, že mi to bolo nepríjemné. Snažil som sa ustupovať div, že som sa „nezvalil“ vŕtačku. A raz to prišlo. Fero vraví:
„Robert ja som v Pomocník stráže Verejnej bezpečnosti (PS VB) (teda už neviem či to nazval presne tak, či horšie) v odbore práce s mládežou. Nechcel by si so mnou spolupracovať? Chodili by sme spolu na zábavy, ukázali by sme preukazy, pustili by nás zadarmo a zadarmo by sme sa bavili.“
Ja: „Vieš čo, rozmyslím si to.“
Doteraz si to rozmýšľam. Možno to mala byť aj vstupenka do Štátnej tajnej bezpečnosti (ŠTB), ale nechcem fantazírovať.
Bod dve z nadpisu. Zavolali ma kolegovia, teda trochu viac ako kolegovia, ale trochu menej ako kamaráti – priatelia, k ním do kancelárie:
„Na straníckom výbore sa o Tebe hovorilo ako o členovi KSS do Ľudových milícií (ĽM). Hovoríme Ti to ako kamarátovi, aby si sa na to pripravil.“
Mal som hlavu v smútku. Tam som nechcel byť. Vtedy sa to tak nebralo, čo sú ĽM. Zbraň v mojich rukách je nebezpečenstvo len ju držať. Keď som strážil väzňov a boli sme na streľbách, kolega ceruzkou robil dierky v mojom terči, na vojne som bol päť mesiacov. Chcel som sa vyhovoriť na choré ľadviny, čo bol fakt. ĽM cvičili v zime v lete v Lešti. Našťastie som túto ponuku nedostal. Neviem prečo. Bohu vďaka, alebo komu.
Bod tri z nadpis. Ten je „najsamlepší“.
Bol hlboký socializmus. Začiatok sedemdesiatych rokov. Sesternica mala syna, už v kočíku, a zavolala ma, aby som jej ho prišiel odfotiť. Bývala v Trnave, ja na slobodárni v Dubnici nad Váhom, ale často som chodil do rodnej obce do Horných Orešian. Slovo dalo slovo. Sobota. Cestou z Dubnice nad Váhom do Horných Orešian som sa zastavil u sesternice v Trnave. Pofotil som. Už si nepamätám či som prišiel na Autobusovú stanicu skoro, alebo som zmeškal spoj do obce, neviem. Tak som si sadol na lavičku pred Železničnú stanicu a Autobusovú stanicu a čakal na spoj. Vedľa sedeli pekné kočky v minisukniach. Nedalo mi to.
Trochu o fotografovaní zrkadlovkou s manuálnym zaostrovaním. Je taký trik, že keď chcete odfotiť nejaký objekt aby o tom nevedel a ten je od Vás vzdialený napr. tri metre a vidíte strom tiež vzdialený tri metre tak si zaostríte na ten strom a potom objekt rýchlo cvaknete. Je som to tak urobil. Aj tak tá fotka je neostrá. Musím podotknúť, že vtedy sa nesmeli fotiť významné križovatky, stanice, nástupištia, prednádražia.
Späť k téme. Prišiel ku mne nejaký súdruh, blikol mi pred očami nejakým preukazom a vraví:
„Vy si to tu všetko fotíte, prečo?“
„Viete, že tu nesmiete fotiť? Pôjdete so mnou.“
Vysvetlil som mu ten systém fotenia.
Ja: „Mohli by ste mi ešte raz ukázať ten preukaz?“
Súdruh: „Nech sa páči.“
Ukázal mi ho.
Súdruh: „Teraz pôjdete som mnou, alebo to chcete s plnou parádou?“
Tou „plnou parádou“ myslel hliadku VB. Išiel som. Prišli sme v Trnave na Okresné oddelenie VB. Do budovy sme vošli bočným vchodom. Kázal mi, aby som všetko vysypal z cestovnej kapsy. Vybral som. Pohrabal sa v tom. Potom volal na Slovenskú pátračku do Bratislavy, na celoštátnu do Prahy, či nie som v pátraní. Nebol som, Už si nepamätám či mi nikto tam tie fotky vyvolal, alebo som mal pri sebe iné, ale viem, že mi povedal, že robím pekné fotky a či nechcem pre nich pracovať – fotiť. Bez mojej odozvy. Ešte sa mu nepáčila moja fotka v Občianskom preukaze, že škaredo pozerám. Nakoniec ma prepustil a ja vravím: „Mohli by ste mi dať ten film?“ Otvoril šuplík v stole a dával mi prázdne fotokazety. Rozlúčil sa som mnou vtedy známym pozdravom: „čaučesku“, akože čau.
Prišiel som domov, do Orešian. Druhý výsluch od mamy a otca, kde si toľko? kde si bol? čo si bol? Mal som sparťanskú výchovu, „aj za svetovú vojnu ma otec obvinil“. Vojna, vynadal mi. Ešte som sa priznal, že som fotil kočky. Nedalo mu to, veď som bol jeho syn. Sadli sme do Moskviča a „taho“ naspäť do Trnavy, na VB. Samozrejme tam už nik nebol a službukonajúci nechcel povedať kto tam so mnou bol.
Dohra. Fotky sesternicinho syna aj s kočkami v trape. Sused staval dom. Tu mám výpadok pamäte, ani nie tak výpadok pamäte, ale neviem osobu. Krátko po tomto mojom zážitku, niekto u neho pracoval na stavbe a cez neho sme sa dozvedeli, že ten súdruh berie ľudí na ulici na počkanie a cez neho som sa dostal aj k tomu môjmu filmu. Príbeh so šťastným koncom?