piatok, 12 júla, 2024
ÚvodBlogMoja krížová cesta

Moja krížová cesta

Idem si svoju krížovú cestu životom, ako každý z nás. Niekto nútene, ako Ježiš Kristus, ja dobrovoľne, nesťažujem sa, je to moja voľba. Tento článok nie je plač nad rozliatym mliekom ani provokácia, aby ma niekto ľutoval, chválil…

29. marca 2024 som sa zúčastnil Krížovej cesty na kalvárii (daj odkaz). Prešiel som si ju dvakrát, raz sám, raz z ľuďmi, je pravda, že som sa nemodlil. Verte nebola to ani pre mňa prechádzka ružovým sadom. 72 krížikov a 5,5 kg fotobrašňa na chrbte + statív. Išiel som zarovno veriacimi, nielen po chodníčku, ale priamo do kopca, dokonca rýchlejšie, aby som zaujal lepšiu pozíciu pre foto a kameru. Pre Vás pre ľudí. Mohol som sedieť doma, „nohy na stole“ a pozerať teľku. Nie, zobral som svoj „kríž“, fotobrašnu, na ramená svoje a išiel robiť reportáž pre Vás, ľudí. Veriacich aj neveriacich. Pre tých čo sedeli doma, ktorým sa nechcelo, alebo z objektívnych dôvodov nemohli.

Ani dobrovoľníka v Michalovciach som nerobil pre seba, ale pre ľudí. Ja 72 ročný som bol týždeň, aj na nočných dvanástkach, čo som od roku 1980 nerobil. Idem na turistiku, ako pohodlne by sa mi kráčalo lážo, plážo, iba tak sa pozerať, kochať sa z prírody, nie, to ja nie som ja chcem kus tej prírody priniesť k Vám domov. Koncert. Kus toho koncertu, priniesť k Vám, domov. Stretnem priateľov, podebatujeme. Som rád.

Koľko krát som s priateľom (aby to nevyznelo inak ako to bolo. Ako sa dnes vraví: “Nie je to tak, ako to vyzerá“. On ma iba priviezol lebo išiel okolo) prišiel domov o pol noci, o jednej…

Nie vždy a to bola cesta ružovým sadom, ako vtedy keď som skoro dostal po „papuli“ na trenčianskom moste, ani som nevedel prečo a začo.

Doma ma nečaká olovrant, teplá večera, iba tak večera aj to iba v mrazničke, ale našťastie ani manželka z valčekom na cesto. Otvorím dvere a poviem si: „Zvonár, vítaj doma“ a dodám po orešansky: “máš 72 rokov, čo nelapíš doma, kedy dostaneš rozum?“

Mama by súhlasila: „ja sa bojím o tých ľudí na tých koncertoch, na námestí v Ríme u pápeža, kam sa rozídu, či sa im nič nestane, dávaj si na seba pozor“.

Väčšinou za nebeskú menu.

Viem že moje fotky a videá nie sú excelentné, že zo mňa nikdy fotograf nebude, tak ako to o mne za môj chrbát šíri môj kamarát. Teší ma aj to keď ma vo fotoslužbe presviedčali, aby som niektoré fotky poslal na výstavu. Viem, že nebudem nikdy fotograf, ale robím to možno pre toho jedného, piatych, desiatych, ktorým sa moja reportáž, či moje reportáže páčia. Mám rád aj priateľov, ktorý sú mi proti srsti, aj tých ktorý ma upozornia na moju nesprávnu cestu, tých čo mňa presviedčajú o svojej pravde hoci tá ich tiež nie je pravda. Mám ich rád, ale aj tých čo ma nielen hania, ale majú aj pozitívnu reakciu, poradia, do očí, alebo dajú minimálne palec hore.

Robím to z lásky k ľudom. Preniesť to krásno, ktoré cítim a tak ako ho cítim ja k Vám, ale to už som napísal.

2 KOMENTÁRE

  1. Ahoj Robo.
    Ďakujem ti za pekný článok. Je v ňom veľa hlbokých myšlienok a úprimných slov. Je dobré, keď sa jeden druhého snažíme povzbudiť. Veď nikto nemá ľahký život, nemal ho ani Ježiš Kristus. Mne sa tvoje fotky i celková práca páčia.
    Keď som ťa videl na Krížovej ceste, hneď som si pomyslel, že urobíš fotky aj pre tých, čo na Krížovú cestu nechodia.
    Máme veľa spoločného. Pokiaľ mi zdravie slúžilo, snažil som sa aj ja niečo napísať. Či to už bolo zo športu, kultúry alebo histórie.
    Rád, som si prečítal tvoje články, ktoré boli aj v Predstihu alebo v Dubnických novinách.
    Prajem Ti do ďalšej práce veľa zdravia a Božích milostí.
    Pozdravuje Ťa Štefan Antalík

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Sem zadajte svoje meno

This site is protected by wp-copyrightpro.com