utorok, 21 mája, 2024
ÚvodRozhovoryČlovek pupočnou šnúrou s prírodou zviazaný

Človek pupočnou šnúrou s prírodou zviazaný

Obyčajná rodinná chalupa s oceľovou bránou v obci v Sedmerovec. Na námestí zvanom niekedy aj husacie, blízko kostolíka Božského Srdca Ježišovho, kaplnky Sedembolestnej Panny Márie na Líščej nenaznačuje nič čo by značilo, že za ňou býva neobyčajne zaujímavý človek. Pred jeho chalupou je ako symbol jeho života krútená vŕba.

Spoznali sme sa zo Závodov ťažkého strojárenstva v Dubnici nad Váhom (ZTS) keď sme pracovali pod jedným podnikovým námestníkom, pod námestníkom pre kádrovú a personálnu prácu (NKP). On hygienik, ja bezpečnostný technik. Spolupracovali sme spolu pri rôznych bezpečnostných previerkach. Rozpad ZŤS. Naše pracovné cesty sa rozišli. Sem tam sa však naše chodníčky stretli, ale už súkromne.

Raz ma zastavil a vraví: „Videl si ma v TV NOVA? Bol som v relácii Utajený šéf.“

Nevidel, ale trochu neskromne poviem, že som trochu počítačovo zručný, našiel som si to na internete. Je to relácia kde sa majiteľ firmy prezlečie za obyčajného robotníka a ide pracovať medzi ľudí vo svojej firme. Vedľa obce Sedmerovec je obec Kameničany. Tam je firma na pestovanie paradajok a práve tam ten môj priateľ pracoval. Čo sa stalo, čo nie riaditeľ pracoval v dvojke s mojim exkolegom, ako s človekom čo ho mal zaúčať. Vôbec ho nešanoval. Pri ňom riaditeľ v utajený zistil čo je to za prácu a či je pláca za takú prácu dostatočne zhodnotená. Taký bol z neho dojatý, že mu daroval benzínový kultivátor.

Čas beží. Sem tam sa stretneme v Dubnici nad Váhom pri nákupoch, posťažujeme si a beží ďalej, naposledy zatipovať si zápasy a zasa domov pracovať. Bicykel je jeho dopravný tátoš. Už dávnejšie som mal úmysel urobiť z jeho života reportáž. Iný môj kolega onehdy povedal na margo ruských filmov, že o každom sa dá napísať príbeh, ale to je ozaj príbeh ozajstného človeka (že bol aj taký film?).

Stále jeho „Nemám čas.“ „Čo robíš o piatej ráno? Ja už kosím.“

Ma to neodradilo, poznal som ho keď som bol Slavnici a on zbieral mirabelky. „Zajtra o deviatej som u Teba.“

„Ja neviem kde budem o deviatej kosiť, do piatku to musím mať. Veď príď kosu Ti požičiam, ale Ty ju nevieš ani chytiť. Aj to ťa naučím.“

„No toho som sa bál“ dodávam. To som ešte nevedel o akú rozlohu ide, budem si musieť nájsť nejakú výhovorku.

Ráno o pol ôsmej som naštartoval môj reportážny elektrický bicykel a vyštartoval do 11 km vzdialeného Sedmerovca v montérkach s nápisom SlovZink Košeca na chrbte s fotobrašňou a mp3-kou.

Je to veľmi vzdelaný, sčítaný človiečik spriahnutý s prírodou zvieratkami, zelený v tom kladnom slova zmysle. Nič mu nie je cudzie cez filozofiou, kresťanstvo, politiku, odbornosť v jeho bývalej profesii. „Mňa práca bavila, vrátnik zatváral a ja som ešte skúmal, chémiu a predsa som odišiel k prírode.“ Skrátka otvorená hlava, dá sa s ním baviť o čomkoľvek. Volali ho do veľa zamestnaní, nešiel, jeho život je príroda.

Privítal ma pred domom priateľ s postavou, že iba duša chodí do neho spávať a hneď začal svojimi plánmi čo urobí pred jeho domom. „Pred chalupou uložím 500 – 600 kaktusov do skalky“. Vstúpil som do jeho kráľovstva. Pre objektivitu musím povedať, že jeho dvor či humno nie je ukážkové, ale všetko je pre neho drahé, vzácne. Žije so synom, manželka odišla.

Všetko mi popisoval, pýtal sa ma či to, či iné poznám a trápne som sa cítil pri každej odpovedi neviem, až na orech. Levanduľa kvitne, fialky, javory, olivy, georgína, ríbezle… „Túto ružičku som zachránil, vyhodili ju a ja som si ju zobrali a zachránil. Mám veľa práce s pletím záhrad. Tu mám hrušky, broskyne, višne, ringloty, mirabelky. Tuto mám škôlku, posadím, vypestujem stromčeky a potom ich pozadím na pevné stanovisko. Mám obsesiu (úchylku), aj keď to nepotrebujem, z Kauflandu to vyhodia, ja to zoberiem, lebo mi je toho ľúto.“ V pozadí nám múkali štyri kravičky z maštale. „Na maštaľ som si zobral úver, aby sa u mňa kravičky dobre cítili.“ Ešte ho spláca. Prišli na radu sliepočky, kŕmenie sliepočiek, sliepočiek s „lenivým“ kohútom. „Tu budem mať jahodové pole, melóny, hokaido.“

„Vrátila sa mi moja lúka, ktorú som si vyžiadal ako moje dedičstvo od družstva, s čím boli veľké problémy. Je to 400 metrov dlhá parcela, 11 metrov šírka. Toto som kosil dva dni a na druhý deň som to zalomil, ale mám ešte čo kosiť, nestíham. Toto kosenie u mňa hrdlačina, to by nekosil ani otrok.“

Posťažoval sa a ľúto mu prišlo, že mu zemiaky likvidujú diviaky, zarodené stromky vysoká zver. Plánuje si to oplatiť kvôli zveri. Zdôveril sa, že má aj neúspechy v pestovaní, nie všetko sa podarí dopestovať, vypestovať.

Tešil sa z každého plodu, hruštičky, orecha, jabĺčka na konári, pozeral ako rodia jahôdky, ríbezle, ale ho aj mrzelo čo ten najvyšší dopustil na jeho marhuľkách, egreš počas mrazivých nocí na jar. Nezabudol na choroby.

Celou prechádzkou nás sprevádzali dvaja psíkovia.

Radil: „Toto je tragédia poľnohospodárstva slovenského. Toto je repka, ktorá by sa v takýchto hornatých polohách nemala čo sadiť. Tu by mali byť stromy na zadržiavanie vlahy a nie pre zisk repka. Ešte to budú striekať aby, sa uzavreli struky, aby nemali straty.“

Ideme okolo bývalého družstevného smetiska – odpadu repy, zbytkov zemiakov, on to zveľadil a nasadil tam 20 m mirabeliek. Inde nasadil 150 jabloní, ½ ha sliviek, durandzie.

„Tu je moje modlenie, ráno keď idem do práce tu sa modlím k najvyššiemu, prosím o posilu.“

Záverom pár otázok:

i-novinky.sk: „Viem, že nemáš dôchodok veľmi vysoký. Ako si pomáhaš?“

Priateľ: „Pomáham si ako môžem, ale k tomu by som sa nevyjadroval, ale aby si niekto nemyslel, tak žiadna čiernota.“

i-novinky.sk: „Už som spomenul, že si pracoval v ZŤS pod NKP ako hygienik., ale kde si pracoval pred tým?“

Priateľ: „Vo Výskumnom ústave jadrovej elektrární v Jaslovských Bohuniciach. Na vysokej škole si ma vyhliadol istý docent pretože ma poznal z prednášok. Ja už som bol v piatom ročníku tak som sa rozhodol, že nastúpim tam. Pracoval som na dekontaminácii stavebných povrchov jadrových elektrárne havarovanej A1 a likvidácií rádioaktívneho odpadu. Po troch rokoch som toho mal dosť a išiel som domov. Láska, príroda a futbal sú mocné sú pre mňa mocné čarodejky. Lákali ma zostať, sľubovali aj nemožné, neustúpil som. Aj som mal výskumné správy publikované v nemeckých časopisoch.“

i-novinky.sk: „Koľko máš detí? Získali Tvoje gény po Tebe?“

Priateľ: „Mám tri deti. Dvoch synov a dcéru. Všetci sú inteligentný. Dcéra pracuje na Oddelení nukleárnej medicíny v Českých Budějoviciach a robí vrchnú radiačnú sestru. Vedie všetky sestry, primárova je pravá ruka. Robí všetky podklady, robí diagnostiku nádorových ochorení, robila na PC tomografe, ale primár si ju vybral keď spravila vysokú školu s červeným diplomom. Teraz ju nominovali do Českej rádiologickej spoločnosti a pripravuje sa na kongres do Barcelony.

i-novinky.sk: „Kedy vstávaš a kedy chodíš spávať?“

Priateľ: „Napríklad dnes som už o 4:05 hod. kosil. O 22:00 pri televízore zaspávam, unavený. Niekedy aj neskôr, podľa toho ako stíham robiť.“

i-novinky.sk: „Čoho si najviac vážiš?“

Priateľ: „Všetko, všetko, to sa nedá. Máš dve deti, ktoré máš radšej? To sa nedá povedať, všetky máš rovnako rád.“

Za i-novinky.sk poďakoval Robert Zvonár

Neprešli sme všetko pretože mi veľakrát, že vraj každá jeho minúta je pre neho vzácna, ale keď rozprával o prírode, jeho srdce bolo nezastaviteľné.

Spomenul som známemu, že som bol v Sedmerovci robiť reportáž s jedným vzácnym človekom, ktorý má tak rád prírodu, že odmieta prácu a pracuje pre zelené Slovensko, povedal „Nechce sa mu robiť.“ Tak takých lenivcov by sme potrebovali.

(V galérii je aj pár snímok ilustračných čo je pod nimi napísané.)

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Sem zadajte svoje meno