Pamätaj živý na obete boja,
na utrpenie padlých pomysli,
ako išli do ohňa i do príboja,
za tvoje sny a tvoje pomysli.
Ján Kostra
Tento verš je upevnený z veľkých hnedých písmen na sivej žulovej stene pamätníka.
Expozícia je venovaná jednej z najtragickejších kapitol slovenských novodobých dejín – represáliám nemeckých nacistov a ich domácich kolaborantov z radov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG) a príslušníkov nemeckej národnostnej skupiny.
Prvá časť spracúva všeobecný úvod do danej problematiky a zároveň zachytáva priebeh, hlavných aktérov a obete vraždenia v Kremničke a Nemeckej – miestach početne najrozsiahlejších represálií s charakterom vyhladzovacích akcií na území Slovenska. Úvod v tejto miestnosti v stručnosti načrtáva základné tendencie vývoja ľudáckeho režimu a udalosti až do vojenského potlačenia Slovenského národného povstania (SNP) jednotkami Nemeckej brannej moci a Zbraní SS a obsadenia politického a vojenského centra Povstania – Banskej Bystrice. Za týmito nemeckými formáciami postupoval nacistický policajno – bezpečnostný aparát pozostávajúci z príslušníkov Bezpečnostnej služby (Sicherheitsdienst – SD) a Bezpečnostnej polície (Sicherheitspolizei – SiPo), ktorého úlohou bolo stíhanie, zatýkanie a následná likvidácia účastníkov Povstania, príslušníkov odboja, civilných osôb pomáhajúcich Povstaniu a rasovo prenasledovaných osôb, najmä židov a Rómov.
Vraždenie v Nemeckej, v bývalej vápenke, prebiehalo od 4. do 11. januára 1945 a po strele do tyla skončilo v plameňoch vápennej pece okolo 900 ľudí. Tieto vraždy vykonali príslušníci Einsatzkommanda 14 pod velením šéfa banskobystrického oporného bodu EK 14 SS – Obersturmfuhrera Kurta Herberta Deffnera a členovia POHG z Považskej Bystrice na čele s nadzbrojníkom Vojtechom Horom.
Za miesto popráv v Kremničke boli vybraté protitankové zákopy v blízkosti obci. Prvú popravu nacisti uskutočnili 5. novembra 1944. Ďalšie popravy nasledovali 20. novembra 1944, 12. decembra 1944, 19. decembra 1944, 5. januára 1945, 20. januára 1945, 19. februára 1945, 5. a 17. marca 1945.
Na popravách sa zúčastňovali aj príslušníci 5. poľnej roty POHG pod velením Jozefa Nemsilu. Zaistencov na miesta popráv dovážali z väznice Krajskeho súdu v Banskej Bystrici. Po oslobodení bolo z masových hrobov v Kremničke exhumovaných celkove 747 obetí, z toho 211 žien a 58 detí. Väčšinu obetí tvorili Židia – vyše 450 osôb.
Záver tejto časti výstavy je venovaný povojnovému retribučnému súdnictvu. Zachytáva procesy s príslušníkmi POHG, v ktorých boli vynesené rozsudky smrti a vysoké tresty odňatia slobody.
V druhej časti expozície, ktorá zaberá ďalšiu samostatnú miestnosť máte možnosť oboznámiť sa s rozsahom represálií na západnom, strednom a východnom Slovensku ako aj na územiach okupovaných hortyovským Maďarskom. Časť expozície je venovaná represáliám voči rómskemu obyvateľstvu. Najväčší masový hrob na západnom Slovensku bol nájdený v lokalite Brezina pri Trenčíne, na strednom Slovensku v Dolnom Turčeku a na východe republiky v Tokajíku.
Z dôvodu prehľadnosti bola výstava doplnená o schematické štruktúry Pohotovostnej skupiny H Sipo – SD a POHG spolu s tabuľkou hodnostných označení Zbraní SS.
Na Slovensku bolo umučených a zavraždených 5 304 vlastencov, antifašistov a rasovo prenasledovaných, ktorí po vojne boli exhumovaní v 211 hromadných hroboch. Z toho na území južného Slovenska okupovanom horthyovským Maďarskom to bolo 832 osôb v 42 hromadných hroboch. Viac ako 95 obcí, osád a samôt na Slovensku bolo vypálených. Hromadné vraždy na území Slovenska sa stali najotrasnejším svedectvom neľudskosti nacizmu a fašizmu.
Z trojrozmerných predmetov sú najzaujímavejšie súčasti uniforiem príslušníkov POHG, nemeckej polície a Strany šípových krížov (Nyilaskeresztes párt – NKP). Z ďalších trojrozmerných predmetov sú na výstave zastúpené osobné predmety obetí represálií a veci z vypálených domov obcí Kalište a Kľak.
Prvý písomný dokument viažuci sa k obci pochádza z roku 1281. Obyvatelia Nemeckej boli väčšinou roľníci, lesní robotníci a robotníci pracujúci v Štátnej rafinérii v Dubovej, v miestnej vápenke a tehelni. Medzi hlavné zamestnania obyvateľov Nemeckej patril podomový predaj čipiek, ktorý sa rozvíjal od 18. storočia a pretrval až do druhej polovice 20. storočia, resp. až do súčasnosti.
Nemecká sa do slovenských dejín výrazne zapísala v januárových dňoch 1945, kedy sa vápenná pec situovaná na rozhraní chotárov obcí Ráztoka a Nemecká stala nemým svedkom tragických udalostí. Dňa 4. januára 1945 veliteľ oporného bodu Einsatzkommanda 14, so sídlom v Banskej Bystrici, SS-Obersturmführer Dr. Kurt Georg Herbert Deffner spolu s veliteľmi nacistickej bezpečnostnej polície – Sicherheitspolizei, nacistickej bezpečnostnej služby – Sicherheitsdienstu, gestapa a kapitánom Vojtechom Košovským, poverencom Hlinkovej gardy pre Pohronskú župu, určili Kofroňovu vápenku za miesto hromadných popráv priamych účastníkov SNP, ich rodinných príslušníkov sympatizantov SNP a rasovo prenasledovaných osôb. Vápenka sa ukázala z hľadiska bezpečného zahladzovania stôp ako najschodnejšia cesta. Zároveň dúfali, že sa nikto nikdy nič nedozvie, lebo popol obetí a častí telesných pozostatkov zahladili aj vody rieky Hron.
K prvým hromadným popravám došlo 5.januára 1945. Popravu začal sám veliteľ oporného bodu Einsatzkommanda 14 SS – Obersturmführer Dr. K. H. Deffner. Na vraždení obetí, ktoré na miesto popravy privážali priamo z väznice Krajského súdu v Banskej Bystrici, resp. osôb zaistených počas razií, sa podieľali príslušníci Einsatzkommanda 14, Sicherheitspolizei, Sicherheitsdienstu, gestapa a tiež príslušníci Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy z Považskej Bystrice, ktorým velil nadzbrojník Vojtech Hora so svojimi zástupcami Leom Buntom a Mikulášom Spišiakom. Poslednú popravu katani vykonali 11. januára 1945.
Podľa záznamov uvedených v Základnej knihe zaistencov, ktorí boli väznení gestapom Krajského súdu v Banskej Bystrici našlo smrť vo vápennej peci v Nemeckej 26 priamych účastníkov SNP. Išlo o Slovákov, Rusov, Francúzov, členov americkej vojenskej misie, o jednu Rumunku a 205 rasovo prenasledovaných osôb. Celkový počet obetí sa nedá presne stanoviť, pretože nie všetky obete boli evidované. Predpokladá sa, že popravených osôb bolo vyše 500. Podľa projektu architektov A. Béllu, E. Stančíka, M. Belluša a akademických sochárov K. Patakyovej a A. Viku bol obetiam fašistických represálií postavený pomník.
Zdroj: Muzeum.sk
Bolo ťažké pozerať autentické video o tom čo sa dialo v Nemeckej počas vojny, ale ešte horšie čo predchádzalo tejto tragédii.
Pamätník postavený pre vyše 900 zavraždených ilegálnych pracovníkov, partizánov, vojakov, žien, detí a starcov, ktorí od 4. do 11. januára 1944 skončili svoje životy v ohnivých jazykoch vápenky v Nemeckej. Svoj nechcený posledný odpočinok v plameňoch Kovroňovej vápennej pece v Nemeckej, známej aj ako 47. pece Osvienčimu brutálne popravených aj 58 detí. Prečo detí? Pýtam sa tak ako svedok tragédie Alexander Breuer. Na videu vidieť ako sa mŕtve dieťa prenáša ako nepotrebné vrecko do hromadného hrobu. Vrátil som do nemeckej po 54 rokoch keď som pomáhal stavať kolu v Nemeckej, dnes Spojenú školu. Škola bola stavaná brigádnicky ako Stavba mládeže a 2022 oslavovala 50 rokov od otvorenia.
Video tu: https://www.youtube.com/watch?v=ePKrqkGjjmM
