Nežná revolúcia v roku 1989 neobišla ani mesto Dubnica nad Váhom.
Protestujúci sa zišli dňa 27. novembra 1989 v rámci Generálneho štrajku pod balkónom Domu kultúry, aby vyjadrili nesúhlas s vtedajšou politikou v spoločnosti. Zástupcovia z jednotlivých závodov, škôl a organizácií prišli nespokojnosť a tak sa pridať k protestujúcim, štrajkujúcim, v Česku a Slovensku, teda vtedy v celom Československu.
Mestská knižnica v Dubnici nad Váhom zorganizovala v Kine Lastovička spomienkové stretnutie s účastníkmi diania vo vtedajšom Československu.
Po úvodnej piesni Dušana Dobiáša bol premietnutý dokumentárny film z Generálneho štrajku z 27. novembra 1989 natočený Vladimírom Kubovčiakom, z archívu Ľubomíra Hvožďaru, zdigitalizovanie spracoval v štúdiu Foto Video A+ Ľuboš Jakubášek s hudbou Ivana Hofmana, Dušana Dobiáša a Karla Kryla. Na zverejnenie aspoň časti videa som do 22.11.2019 nedostal oprávnenie. Ak by sa tak stalo zverejním ako samostatné video.
Po filme na pódium zasadli aktívni účastníci revolúcie z roku 1989 pani Marta Vojtášová a Jaroslav Daniš. Obaja sa podelili so svojimi zážitkami z prvých momentov stretu s nežnou revolúciou v dobách pohybu v spoločnosti, ich aktivity, ale aj porovnanie augusta 1968, novembra 1989 a novembra 2019, dokonca ako spomienka zaznelo aj štrnganie kľúčmi. V hľadisku bolo vidieť aj hlavných protagonistov udalostí z novembra 1989 v Dubnici nad Váhom vtedy zo ZTS Dubnica nad Váhom Emila Suchánka a Františka Dubničku, a ten sa aj prihlásil do diskusie z hľadiska spolu s pani Hvožďarovou.
Kultúrnu vložku zabezpečoval tiež jeden z účastníkov „´89“ Dušan Dobiáš.
O pár slov k udalostiam z novembra 1989 som požiadal aj človeka z centra diania v ZTS Dubnica nad Vám pána Emila Suchánka. Tu je odpoveď:
„Vždy som bol lojálny režimu. Na povinných verejných schôdzach strany som „nerýpal“. Vypočul som si, pomyslel svoje a išlo sa ďalej. Myslel som si, že socializmus tu už bude naveky. Napokon jeho niektoré princípy som vcelku uznával. Mnohí hovoria, že Kristus bol prvý komunista. A morálny kódex komunistu je v mnohom podobný Desatoru. Bol som dieťa socializmu, naučil som sa v ňom žiť, pracovať, zabávať sa.
Moje povedomie o nekončiacom sa socializme bolo nabúrané paradoxne na socialistickom postgraduáli, ktorý som absolvoval v rokoch 1987 – 89, teda v čase „perestrojky“ a „glasnosti“. Niektorí prednášajúci mali odvahu poukazovať na nedostatky systému a ten najodvážnejší, ktorý sa onedlho stal rektorom Ekonomickej univerzity, tvrdil, že socializmus stojí na hlinených nohách a čoskoro musí padnúť! Bol to pre mňa šok.
Nikdy som nebol revolucionár. Nebol som na sviečkovej manifestácii v roku 1988, kedy bezpečnostné sily rozháňali pokojný pochod veriacich vodnými delami. Ani som neutekal do Prahy alebo Bratislavy na novembrové demonštrácie po zásahu policajných oddielov 17. Novembra 1989. Len s tichým úžasom sme sledovali, ako sa mení televízne a rozhlasové spravodajstvo o tom, čo sa deje. Po tvrdej kritike účasti študentov na pražskej demonštrácii sa začali vysielať priame prenosy z námestí, divadiel a televíznych či rozhlasových štúdií. Vystupovali v nich ľudia známi i neznámi, s titulmi i bez titulov, zo škôl i z kotolní. Žasol som, čo všetko títo ľudia vedia, ako fundovane rozprávajú, ako smelo definujú svoje požiadavky a predkladajú ich na najvyššie orgány štátnej i politickej moci. Bolo to veľké učenie, do neskorých nočných hodín sme sedeli pri televízore a čakali, ako sa situácia vyvinie.
Aj my sme raz spolu s deťmi zašli k dubnickej pošte, kde bol ohlásený míting a tlieskali „spíkrom“ na tribúne, ktorou bol zastrešený priestor pred vchodom pošty. Husto snežilo, tak deti mali veľkú radosť! Tie časy sme prežívali s veľkými emóciami a očakávaniami. Bolo nás tam niekoľko desiatok, niektorí však len spoza cesty na chodníku pri „kulturáku“ sledovali situáciu.
V jeden podvečer tesne po 20. novembri 1989 som dostal nezvyčajný telefonát. Človeka, ktorý mi volal, som vídaval v kostole a bol uznávaným lekárom. Necítil som potrebu odmietnuť jeho pozvanie na nejaké stretnutie v súvislosti so zmenami, ktoré sa práve diali v spoločnosti.
Zobral ďalších dvoch Dubničanov, ktorých som poznal z fabriky i z kostola a odišli sme na chatu niekde pri Beluši. Pri našom príchode tam už bolo niekoľko ľudí a postupne prichádzali ďalší. Všetci sme sa navzájom predstavili. Stretla sa tam veľmi zaujímavá spoločnosť: farár, okresný prokurátor, mladší i starší chlapi z najväčších fabrík okresu a dvaja študenti zo Žiliny – Jaro a Tomáš.
Úvodné slovo si zobrali študenti a popísali situáciu. Informovali nás, že v najbližších dňoch sa pripravuje generálny štrajk na podporu požiadaviek prednesených na (revolučných) tribúnach v Prahe a v Bratislave. Išlo hlavne o odstránenie článku 4 z Ústavy o vedúcej úlohe strany, slobodné voľby a iné ľudské práva garantované Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, medzi ktorými bola aj náboženská sloboda, o uplatňovaní ktorej som už vedel svoje.
Študenti nám vysvetlili našu úlohu: v dohodnutom čase sa spolu stretneme u generálnych riaditeľov jednotlivých fabrík a budeme ich žiadať, aby nebránili zmenám, ktoré sú v spoločnosti nevyhnutné. Začal som vnímať, že prestávam byť iba televíznym divákom a nečinným pozorovateľom vývoja, ale sa stávam súčasťou zmien, o ktorých sa mi ani nesnívalo, ale ktoré som úprimne vítal spolu s miliónmi ľudí v Československu.
Dubnická ZŤS-ka prišla na rad hneď prvá. Na druhý deň o deviatej sme všetci piati – včerajší Žilinčania a my traja zamestnanci ZŤS – sedeli u súdruha riaditeľa Galbavého, ktorý nás bez problémov prijal. Študenti povedali na začiatok zopár slov, predstavili nás už ako zodpovedných členov štrajkového výboru, ktorého úlohou bude zorganizovať generálny štrajk ohlásený na 27. novembra.
Obdivoval som asertivitu (v tom čase som to slovo, samozrejme, nepoznal J) študentov, ktorí smelo, jasne a jednoznačne deklarovali svoje požiadavky: uvoľniť nás troch na najbližšie dni, možno týždne z pracovného procesu, poskytnúť kanceláriu, telefón, fax, kopírku, v prípade potreby auto. Žasol som, ako ľahko náš generálny, ktorý bol zároveň predsedom celozávodného výboru strany, súhlasil. A ešte v ten deň bolo všetko zabezpečené.
S vervou sme sa pustili do organizovania štrajku. Usmerňovali nás študenti zo Žiliny, ktorí občas prišli a poradili ako ďalej, poskytli nám materiály – letáky, heslá, výzvy, aktuálne informácie. Raz či dvakrát sme aj my zašli do Žiliny a videli sme, ako to v „koordinačnom centre“ žije a funguje.
S prípravou akcie nám pomohli aj niektorí odborári a členovia vznikajúceho hnutia VPN (Verejnosť proti násiliu). A v deň D sa na priestranstve pred kultúrnym domom zišlo z dubnických fabrík takmer 10 tisíc ľudí, ktorí „štrngajúc kľúčmi“ vyzývali komunistov na odchod a z plných hrdiel nadšene a v očakávaní lepších zajtrajškov volali po slobode. Ja som, samozrejme, bol medzi nimi. Priložené fotografie z tejto nezabudnuteľnej akcie sú z publikácie Dubnica nad Váhom vydanej v roku 1993.
Situácia nebola taká bezpečná, ako to dnes vyzerá. Najvyššie ústredné orgány zvažovali aj použitie moci a v prípade, že by sa neudialo všetko podľa plánovaných scenárov, mohlo to všetko skončiť úplne ináč. Revolúcia nemusela zostať len nežne zamatovou. Našťastie nebola preliata žiadna krv, nikto z jej aktérov nebol zavretý do basy.
V tom čase som sa príliš nezamýšľal nad tým, kto ma vytipoval za člena štrajkového výboru ZŤS, 15-tisícovej strategickej fabriky na Strednom Považí. Zobral som tú výzvu ako službu vlasti a národu – tak, ako sa to spieva v tej skautskej piesni. Obdivujem aj odvahu mojej manželky, že mi dovolila sa takto angažovať a riskovať pokoj a bezpečnosť rodiny s tromi deťmi. Dnes mám právo sa domnievať, že moje záznamy v hárkoch ŠtB významne napomohli k výberu mojej osoby. Ak je to tak, som za to priateľom eštebákom úprimne vďačný, lebo táto skutočnosť úplne zmenila smerovanie i náplň môjho života a urobila z neho jedno veľké mnohoročné dobrodružstvo.
Začiatkom roka 1990 som ešte párkrát telefonoval s našimi žilinskými „koordinátormi“. Niekedy na jar som volal opäť. V škole som ich nenašiel, tak som volal na domáce číslo, ktoré nám nechali (mobily ešte neboli J ). Zdvihol mi to Jarov otec, ktorý mi oznamoval: „Jarda není doma. A již nestuduje, von již podniká!“ (Jardo bol totiž Moravák)
Po prevrate sa generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš vyjadril, že bolo chybou, že nebola v tej situácii použitá sila. A tiež povedal, že študenti boli zneužití časťou Štátnej bezpečnosti na vykonanie štátneho prevratu. Milošovi som nikdy moc neveril, ale v tomto prípade som ochotný urobiť výnimku. Asi mal pravdu.“
