Osemdesiat rokov, ktoré zmenili tvár našej Dubnice nad Váhom.

214

V roku 2017 uplynulo 80 rokov od začiatku výroby v Akciovej spoločnosti Škodove závody Plzeň, koncern, závod Dubnica nad Váhom.

Pán Ing. Štefan Omachel ma požiadal, aby sme si tento míľnik v histórii Dubnice nad Váhom opätovne pripomenuli, pretože to bol to čas veľkých zmien nielen v Dubnici nad Váhom, okolí, ale v celom Československu.

Článok Ing. Štefana Omachela uvádzam v plnom znení:

Áno spoluobčania, rodáci nášho, mesta pred osemdesiatimi rokmi sa začali v našom regióne zmeny, ktoré zásadne zmenili Stredné Považie a našu Dubnicu. Zmenu predurčila zostrujúca sa politická a hospodárska situácia v Európe a vo svete. Nadnesene povedané k pozitívnej zmene nám pomohol nástup fašizmu v Európe. V tomto čase vláda mladej Československej republiky musela riešiť obranu jej územia a vyzbrojenie jej armády. Preto sa začali na hraniciach s Rakúskom a Nemeckom stavať betónové opevnenia. V roku 1928 vláda rozhodla o lokalite kde sa  vybuduje závod pre výrobu zbraní, vojenskú techniku a muníciu pre pozemné vojsko. Sledovala tiež, aby takéto závody boli čo najďalej od doletu nepriateľského letectva. S výstavbou pobočného závodu ŠKODA Plzeň v Dubnici nad Váhom sa začalo v máji roku 1930. Týmto mesiacom a rokom nastal rozvoj nášho regiónu. V roku 1931 aj Dubnicu postihla hospodárska kríza a práce na výstavbe závodu boli dva mesiace pred koncom roku zastavené. Zlepšenie pomerov pri výstavbe nastalo až v roku 1934 t.j. po voľbách v Nemecku a s nástupom k moci A. Hitlerom. Nový závod v Dubnici mal v prípade vojnového konfliktu prevziať funkciu hlavného závodu v Plzni. Stavebné práce v tomto období zaznamenali značný rozvoj. Výroba v ešte nedokončenom závode bola spustená 2.1.1937 v bloku – delovke a o pár mesiacov neskoršie aj v laboračných dielňach v Údolí. Závod bol vybudovaný ako podzemná prevádzka a systematicky bol dobudovávaný pre uzavretý technologický celok. Ako technická pomoc pri zahájení výroby k nám prichádzajú pracovať odborníci z materského závodu z Plzne. Prvým riaditeľom je Ing. František Placák. Najskôr sa tu vyrábali 47 mm hlavne, pevnostné kanóny AG a 37 mm protitankové kanóny. S rozvojom výroby Škoda Plzeň musela riešiť prípravu a výchovu vlastných odborne pripravených kádrov v robotníckych profesiách. Prvých 37 mladých mužov z blízkeho okolia bolo v roku 1937 prijatých do učebného pomeru. Treba pripomenúť, že výberového konania sa zúčastnilo a záujem učiť sa pre Škodovku malo 400 záujemcov. Po skúškach odbornosti boli prví vyučenci vyradení 14 marca 1940. S rozvojom výroby a vyostrovaním politickej situácie Škodovka musí riešiť i ubytovanie a stravovanie svojich zamestnancov. Preto dochádza k výstavbe kantíny, rodinných domkov na Hornej a dolnej kolonke, UH barakov a tiež drevených barakov pri rohovej vrátnici. Robotníci tiež využívajú možnosť bývania na súkromí u obyvateľov Dubnice a blízkeho okolia. Výrazná zmena vo fabrike nastáva rozpadom Československej republiky a vznikom Slovenského štátu. Hospodárstvo Slovenska v tom čase prechádza na vojnovú ekonomiku a tomu je podriadená i organizácia výroby v závode. Závod prechádza pod správu nemeckého koncernu Reichswerke fur Waffen und Maschinenbau Herman Goring a tým sa začala písať najtragickejšia časť v histórií závodu. Nemci si do riadiacich funkcii dosadili svojich ľudí. Riaditeľom sa stal brnenský Nemec Ing. Franz Johann Rybniczek-Sonnewend. V rokoch vojny počet pracovníkov zamestnaných v závode dosiahne až 17 000 zamestnancov. Títo pracujú v 12 hodinových zmenách od pondelka až do piatka, v sobotu sa pracuje 2 x 8 hodín. Celá výroba je odovzdávaná Nemeckému Vermachtu a Slovenskej armáde. Vývoj na frontoch druhej svetovej vojny ma vplyv na výrobu a život vo fabrike. Do Dubnice sú presúvane výroby z Nemecka, hlavne z oblasti, ktoré sú bombardované Anglo-Americkými leteckými silami. Tak v roku 1943 bola k nám presunutá výroba 88 mm protilietadlových kanónov (PLK) FLAK 41 z Bochumu, ďalej k nám bola presunutá výroba lodných Torpéd. V prvej polovici roku 1944 bola k nám tiež presunutá výroba hviezdicových motorov DB 603 z Viedenského nového Mesta. Boli to motory pre lietadlá ME 109 a ME 110. S presunom výroby z Viedenského Nového Mesta bolo do Dubnice presunutých aj 495 francúzskych zajatcov, ktorí po vypuknutí SNP v počte asi 400 sa zapojilo do bojov proti nemeckým okupantom. Podľa zachovaných údajov sa v závode počas vojnových rokov vyrobilo 217 ks 88 mm PLK vz.41 N, 1031 ks 105 mm húfnice vz. 18 a 816 ks 150 mm húfnice vz.18. Pre starší typ PLK vz.36/37 sa v Dubnici vyrobili len hlavne, tých sa do konca februáru 1944 vyrobilo 2 823 ks. Dátum 7.7.1944 je deň kedy závod čelil americkému bombardovaniu. Bombardéry B-24 Liberator zo 454. bombardovacej skupiny 15. americkej leteckej armády zhodili na dubnickú zbrojovku takmer 200 bômb. Pri nálete došlo i k obetiam na životoch, konkrétne  zahynulo 12 mužov, 4 ženy a asi 40 osôb bolo ranených.

Po vypuknutí SNP a z blížiacim sa koncom vojny silnie odpor a nespokojnosť vo fabrike a okolí Dubnice. Partizánmi je poškodzovaná železnica, a tiež sa vyskytujú  sabotáže malého rozsahu vo výrobe. Na svoj prejav nespokojnosti v novembri 1944 doplatil Ján Pätoprstý, ktorý za poškodenie dvoch meracích prístrojov bol na výstrahu spolupracovníkov verejne v závode popravený – obesený. Výroba v závode bola zastavená 1.4.1945, kedy nastala evakuácia nemeckého osadenstva fabriky, demontáž technologického zariadenia a jeho odvoz do Nemecka. Súčasne bola pripravovaná deštrukcia priestorov fabriky. Nemcami boli takmer úplne detonáciami náloží zničené haly a vypálené sklady. Odolali iba priestory podzemných prevádzok (blok). Škody spôsobené vojnou sa odhadovali na 1 200 miliónov Kčs.

Za mimoriadne významnú udalosť, po vojne, je potrebné považovať rozhodnutie a skutočnosť, že vojnou zničené hospodárstvo i fabrika sa začali obnovovať. Pamätníci s radosťou a hrdosťou spomínali na obnovu svojej fabriky. Ich odmenou v prvom roku po oslobodení za prácu vtedy nebola mzda, ale teplá polievka, čo je pre dnešnú generáciu vo veľa prípadoch nepochopiteľné. Obnova fabriky trvala do konca roku 1948.

Roky postupne ubiehali a s nimi fabrika zaznamenávala nebývalý rozvoj. Pribúdali nové objekty a s nimi nabiehali nové výrobné odbory. S rozvojom fabriky išiel ruka v ruke aj rozvoj našej Dubnice i blízkeho okolia. Tu si svoju prácu našli mladí ľudia z celého Slovenska. Konkrétne od Dukly, cez Bardejov, Liptov, Oravu, Horehronia, Záhorie, od Nitry, Topoľčian, od Nových Zámkov i z Bratislavy. Fabrika počas svojho trvania síce menila názov firmy konkrétne od ŠKODA cez Závody K. J. Vorošilova v 50. rokoch, ďalej Strojárske a metalurgické závody v 60. rokoch až po Závody ťažkého strojárstva, kedy patrila do koncernu ZTS Martin. Koncernu, ktorý patril k najväčším v ČSSR a bol rovnocenným partnerom obdobným korporáciám v Európe i vo svete. Naša fabrika počas jej trvania dávala svojím pracovníkom prácu, sociálne zabezpečenie a istotu jeho rodinám. O tom čo tu uvádzam vypovedá aj jeden údaj, ktorý si dovolím uviesť, a je to priemerná mzda, ktorá v ZTS po 1985 bola 3300 Kčs. Pritom celoštátny priemer bol 2900 Kčs.

Je veľká škoda, že politické zmeny, ktoré sa uskutočnili po roku 1989 a ich politický predstavitelia nedokázali doceniť potenciál fabriky, ktorá mohla byť vlajkovou loďou Slovenskej ekonomiky. Zmeny ktoré nastali po roku 1990 možno hodnotiť aj slovami, že bombardovanie fabriky Američanmi, ničivý ústup Nemcov nenapáchal toľko škody ako zmena politického a ekonomického systému.

Ing. Štefan Omachel

Fotky zdroj:

História spoločnosti ZTS – ŠPECIÁL, a.s. Dubnica nad Váhom

Publikácia Ing. Ivana Ronca: Škoda Dubnica nad Váhom kedysi a dnes

Taťjana Michalková, VHÚ, ZTS, USAF, ANC

Na podporu vyššie uvedeného upriamujem Vašu pozornosť aj na článok v MAN MAGAZIN.SK od DONNY: Príbeh kolosu, ktorý padol na kolená: ZTS Dubnica nad Váhom (v článku sa nachádza aj paródia z 18.1.1996 v podnikovom týždenníku ZTS Predstih na predaj SHKH Zuzana od Robert Zvonára „Ach, tá Zuzana“)