Nechcem, aby toto bolo reportážou, ani som to nezaradil medzi reportáže. Je to spomienka na človeka, ktorý vedel rozdávať radosť. Človek je nazlostený keď sa mu niečo nedarí a rozosmiať takého človeka je umenie a pán Stano Dančiak to vedel. Preto sa s ním prišlo rozlúčiť toľko osobností kultúrneho života dokonca aj politik (František Mikloško). Odišiel do neba zakrátko po jeho „dvojičke“ Mariánovi Labudovi. No budú mať v nebi veselo aj s Julom Satinským.
Spomínam si ako sme sedeli v hereckom klube Novej scény, ešte dávno, niekedy v sedemdesiatych rokoch. Po predstavení sme si sadli s hercami. Spomínam hlavne na pána Dančiaka a pani Evu Landlovú. Sedeli sme, debatovali, pri vínečku o hocičom. Napadá mi ako si pán Dančiak neželal, aby jeho dcéra Zuzana, vtedy ešte dieťa, bola herečkou. Nestalo sa, dnes je úspešná herečka. Ešte mám u mamy drevený, vypaľovaný tanier, ktorý som mu vtedy sľúbil, ale už som sa k nemu nedostal.
Na záver rozlúčky som si neodpustil zakondolovať pozostalým.
Posledný potlesk a opona pre Stana Dančiaka
Rozlúčka so Stanom Dančiakom
