Impact Films v spolupráci s Oddelením kultúry a knižnice mesta Dubnica nad Váhom uviedol v Kine Lastovička v Mestskom dome kultúry v Dubnici nad Váhom premiéru filmu The Trees Will Remember (Stromy si budú pamätať). Súčasťou tejto akcie bola aj krátka divadelná inscenácia Ľahkosť poludňajšieho éteru.
Režisérsku taktovku filmu The Trees Will Remember (Stromy si budú pamätať) a divadla mal Ash Sumpter (pravým menom Adam Pavlík).
Krátkometrážny film The Trees Will Remember, je film hovoriaci o zverstve holokaustu očami malého židovského chlapca, o jeho osudových hodinách života. Chlapcovi sa podarí ukryť pred nacistickým hyenizmom. Po odchode nacistov sa vydáva hľadať svojich rodičov do hustého borovicového lesa plného mŕtvych tiel. Jeho doteraz detské myslenie sa v hodinách mení na kruté ponímanie bolestnej reality. Film bol natočený v jazyku jidiš.
Ľahkosť poludňajšieho éteru – je to príbeh 6 ľudí, ktorí boli nútení odísť zo svojej rodnej dediny, pretože je vojna, sú sledovaní a boja sa. Stalo sa im však to najhoršie čo sa im len mohlo stať –stretli sa s vojakmi SS a Wehrmachtu. Tým sa nezdá, že by to mohli byť len „obyčajní civilisti“, ale že títo bezbranní, zúfalí ľudia, utekajúci pred vojnou, sú „nepriateľmi“ Tretej ríše.
Premiéru filmu poctil svojou návštevou aj primátor Dubnice nad Váhom Ing. Jozef Gašparík. Filmové aj divadelné predstavenie, hlavne však filmové, s hercami Dubnického divadla bolo dlho očakávané a nakoniec dlhé čakanie na premiéru stálo za to. Značná návšteva prvého predstavenia spôsobila, že predstavenia museli tvorcovia opakovať. Prekvapením bola aj veľká účasť mladých ľudí. Druhým prekvapením pre mňa bola neúčasť staršej generácie. Film a inscenácia zaujala. Vryla sa do vnútra návštevníkov, svojim nevtieravým stvárnením. Presvedčili sme sa, že aj, takmer, nemý 19 minútový film natočený na 11 dlhých statických záberov bez strihu toho vie veľa povedať a zanechať v ľuďoch stopu.
Dovolil som si položiť pár otázok režisérovi.
Režisér Ash Sumpter po premiére filmu filmu The Trees Will Remember a divadelnej inscenácie Ľahkosť poludňajšieho éteru. Pre www.i-novinky.sk, ako ste spokojný s vašim výkonom, Vašimi dielkami?
Ash Sumpter: Tvorca by nemal byť nikdy úplne spokojný. Vždy tu musí byť niečo čo treba zlepšiť do budúcna. Napríklad to platí u môjho filmu – s určitými scénami som začal byť mierne nestotožnený, avšak to beriem ako pozitívum… práve to chcem zlepšiť do ďalších projektov (kde mi myslím, že budú zasa vadiť opäť ďalšie veci). Ale tak to má byť. Je to neustály kolobeh seba-poháňania sa. Ale na druhú stranu – veľmi ma prekvapila divadelná inscenácia. Možno som bol najprekvapenejší divák v sále. Môžem smelo povedať, že na to, že sme mali len dve skúšky boli jeho herecké a atmosfericko-dramatické pre(d)vedenia vysoko nad moje očakávania… hold opäť sa mi podarilo obsadiť presne takých hercov medzi ktorými fungovala tá povestná „chémia“.
i-novinky.sk: Prosím Vás predstavte sa čitateľom.
Ash Sumpter: Som mladý začínajúci režisér z Dubnice nad Váhom. Spravil som už nejeden film, dokument či zopár reportáží pre lokálnu televíziu i divadlá. V prvom oficiálnom krátkom filme som si vyskúšal formu experimentálneho filmu s presahom ICE (2013), potom nasledoval 68-minútový ponor do bažín psychiky hlavnej postavy MYSTERIOUS SCENES FROM SWAMPS (2015). Už rok mám roztočený dokument v Bratislave o lesnom mužovi „Zanovi“ s názvom ZAN a už spomínaný „kraťas“ z obdobia holokaustu THE TREES WILL REMEMBER (2016). Slovom na vlajke mojej životnej lode je slovo UMENIE… snažím sa aj tvoriť hudbu, fotografovať, písať.. všetko umelecké čo vzniká pod mojimi rukami ma až takmer transcendentálne napĺňa. Umenie je proste aj forma mágie.
i-novinky.sk: Poviete ešte niečo o Vašom filme, či inscenácii?
Ash Sumpter: Ak by mi niekto povedal, že môj film či divadlo je horor, zrejme by som ho najprv uviedol do lexikálneho významu filmového žánru „horor“. Ale ihneď by som doložil, že má vlastne aj pravdu. Dá sa hovoriť o forme sociálneho hororu popri oficiálnom kategorizovaní do žánru „dráma“. A divadlo vo mne rezonuje doteraz. V mysli sa hrám s ďalšími nápadmi čo by sa dalo realizovať na divadelných doskách, lebo úprimne ma to veľmi bavilo. Hneď som si zapísal jeden citát: „Na divadle je najlepšie to, že nemá žiaden digitálny výstupný formát.“
i-novinky.sk: 19. rokov. Kde sa vo Vás zrodil ten nápad natočiť takýto film a takéto divadielko a prečo? Ste mladý, preto ma to zaujíma.
Ash Sumpter: Druhá svetová vojna ma už ako veľmi malého dosť zaujímala. Avšak nikdy z tej typickej „chlapskej“ stránky – teda zbrane, tanky, vojenské oddiely… Skôr ma zaujala tá forma istej demagógie, ktorú spustil Hitler, zaujímal ma priebeh a koniec životov v koncentračných a vyhladzovacích táboroch. The Trees Will Remember bol takým finálnym zamyslením sa nad touto témou. Nechcel som ale rozprávať príbeh o masách ľudí, o tom veľkom „vraždiacom procese“ menom holokaust… Na vykreslenie teroru II. svetovej vojny mi stačil minimalistický príbeh malého chlapca, človeka bez osudu. Cez jeho prvé strety so smrťou a uvedomovaním si toho čo má pred očami sa dá podľa môjho názoru hĺbkovo zobraziť tá hrôza čias minulých.
Ďalej musím ale povedať, že to bol česko-slovensko-poľský projekt „Inspired by the Memory“, ktorý ma „nakopol“ k vytvoreniu tohto filmu. S radosťou som sa prihlásil do projektu, kde ma vybrali a po absolvovaní zopár prednášok a workshopov sme po dvoch turnusoch školení mali natočiť krátky film. A tak vznikli Stromy… neskôr bol trailer so špeciálnym extraktom z dvoch scén prezentovaný v Pražskej Lucerne a Warszawe, kde si v rámci posledného workshopu odnieslo po diváckom hlasovaní toto prezentačné combo filmu The Trees Will Rememeber aj titul „Najlepší slovenský film“. O deň na to sa premietalo aj v Múzeu Varšavského povstania pred pár stovkami mladých ľudí. Len ma doteraz nesmierne mrzí, že kvôli dogmatickým pravidlám tvorcov workshopu sa film kvôli jeho devätnásťminútovej dĺžke nemohol premietať celý….
i-novinky.sk: Koľko trvá vyrobenie takéhoto krátkometrážneho, 19 minútového, a ešte v reči jidiš, od nápadu po prvé uvedenie filmu? Robila Vám problém reč jidiš? Niekto Vám s ňou pomáhal, alebo ju ovládate?
Ash Sumpter: Samotné natáčanie všetkých jedenástich scén trvalo spolu 5 dní v priebehu asi jedného mesiaca. Pred-produkcia teda prípravy vrátane písania scenára, konzultácií a dramaturgických príprav, neskôr castingu a kamerových skúšok bola niečo do polroka. Post-produkcia teda strih obrazu, strih a mix zvuku, farebné korektúry obrazu zasa okolo troch mesiacov. Neskôr si film snažil prebojovať nejaké to miesto na festivaloch, čo sa podarilo až v októbri tohto roku.
Pôvodne som chcel točiť v hebrejčine, ale potom ma historický konzultant z Izraela upresnil, že by to bolo historicky nepresné. Židia v tej dobe hovorili podľa jeho slov buď jazykom príslušnej krajiny alebo práve jazykom jidiš. A keďže milujem výzvy takéhoto druhu a zároveň sa rád hrám s jazykmi vo filmoch, hneď som vedel, že ten jidiš bude správna voľba. Naviac môže tento film možno aspoň máličko pomôcť k uchovaniu kultúrneho odkazu tohto jazyku v audio-vizuálnych naratívnych dielach, keďže už nikto netočí filmy kompletne v tejto reči. Potom som sa pridal do jednej facebookovskej skupiny, kde sa zhlukujú ľudia so záujmom o tento jazyk a slušne som poprosil o pomoc s prekladom filmu. Obratom sa mi ozval jeden človek z Belgicka a jeho učiteľ jidišu z univerzity. Tí mi ochotne nielen že film preložili, ale aj nahrali fonetickú výslovnosť jednotlivých replík. A mojím hercom už zostalo len jediné – počúvať nahrávky dookola a natrénovať si výslovnosť. Celkom jednoduché, nie? Jazyk sám neovládam, čo je škoda – je skutočnou pastvou pre moje náročné uši – kombinácia nemčiny a hebrejčiny s veľmi zaujímavým a špecifickým prízvukom.
i-novinky.sk: Kde ste už prezentovali tento snímok?
Ash Sumpter: Film sa prvýkrát verejne objavil v októbri 2016 na Filmovom festivale študentských filmov Áčko, kde sa premietal dvakrát. A potom nasledovala až oficiálna premiéra v Dubnici nad Váhom spolu s divadlom. A ako som spomínal, trailer spolu s extraktom dvoch scén sa premietal v Prahe, vo Varšave a na festivale Cineama v Prievidzi. Na jeho ďalšie potulky festivalovým svetom som sám veľmi zvedavý.
i-novinky.sk: Zúčastnil som sa natáčania scén filmu v Dubnickom lese. Zanechalo to vo mne hlboké dojmy. Po zahliadnutí filmu ešte väčšie. Hodláte pokračovať v spracovaní tejto témy?
Ash Sumpter: Na dlhší čas túto tému odložím, ale ešte raz sa k nej chcem v budúcnosti vrátiť. Už dlhé roky mám v pláne urobiť jeden dlhometrážny film tematizujúci príbeh istého Klubu mladých nacistov sídliaci v bunkri hlboko v lesoch počas posledného roku II. svetovej vojny. Ten tvoria osirotení adolescentní chlapci na ktorých sa nacistická ideológia priam ukážkovo opísala. Každý z nich si avšak v sebe nesie aj isté tajomstvá s ktorými by Hitlerova dogma dozaista nesúhlasila. A viac ako boju na fronte by som sa chcel venovať vnútornému boju týchto pokrivených charakterov. Tu by som chcel využiť nekontinuálne rozprávanie a aj mierny odklon od vlny realizmu. Opäť záležitosť určená na festivaly, ale žiada si to normálnu produkciu… takže na to si zrejme ešte zopár rokov počkám.
i-novinky.sk: Ako sa vám pracovalo s hercami Dubnického divadla a celým štábom? Hodláte ho ešte využiť?
Ash Sumpter: Dubnické divadlo je famózne ! Sú to Umelci s veľkým U, ktorí to, čo robia, robia pre kultúrny odkaz a osoh diváka, nie pre peniaze. A to sú moji ľudia. Prácu s nimi som si veľmi užíval a dokonca ma ako mladého tvorcu mali aj čo naučiť. S nehercami to bolo inakšie, povedal by som náročnejšie… ale určite by som nevymenil nikoho keby mám opäť tú možnosť rozhodovať. Vo filme aj v divadelnej inscenácií vytvorili ideálnu syntézu. Som vďačný za každú sekundu strávenú s každým hercom a človekom zo štábu, ktorý sa objavil v záverečných titulkoch.
i-novinky.sk: Osobne som prekvapený z dvoch vecí. Prvá: účasťou mladých hoci aj keď to boli zväčša študenti zo školy na ktorej študujete. Druhá: neúčasť starej generácie. Hodláte niečo odkázať potencionálnym návštevníkom vášho filmu, respektíve ich naň navnadiť? Alebo niečo odkázať čo sa týka obsahu filmu?
Ash Sumpter: Účasť žiaľ vysvetliť veľmi neviem – ten ku komu sa informácia o premiére dostala tak buď prišiel alebo nie. Film nie je určený mladým – ako rád hovorievam o svojich doterajších a budúcich filmoch – sú to filmy o mladých pre dospelých. Ale ich účasť taktiež veľmi potešila. Čisto hypoteticky, neúčasť staršej generácie môže súvisieť aj s istým myšlienkovým procesom, ktorý mám bohužiaľ tú možnosť poznať – ľudia sú unavení z dnešnej doby, v depresii sami zo seba a zo spôsobu ich stereotypného života, tak prečo by si mali ísť ešte sadnúť do kina na 15 + 19 minút artistickej depresie? Ľudia sa obyčajne zľaknú keď im nastavíte zrkadlo reality – v tomto prípade reality minulosti. Je to spôsob myslenia hlavne slovenskej strednej vrstvy, ktorá svoj čas radšej venuje absurdným reláciám na komerčných televíznych staniciach. Pre nich je kino miestom zábavy a oddychu a nie miesto, kde im je poskytnutá možnosť sa zamýšľať sa… Toto hlavne vidím z práce ako premietač a programový vedúci Filmového klubu Kina Lastovička… Celkom smutné.
A slovíčko „navnadiť“ vo mne skôr vyvoláva asociáciu s plagátom najnovšieho X-Mena či jednu z postavičiek z filmov Avengers kdesi v McDonalde. Ja nepotrebujem navnaďovať… ak sa film má dostať k svojmu potencionálnemu publiku, ktoré má oň úprimný záujem, nájde si prirodzenú cestu.
i-novinky.sk: Keby sa ma niekto spýtal, kde je ten film možno vidieť. Čo mu mám povedať?
Ash Sumpter: Čo sa týka nejakého ďalšieho lokálneho prezentovania filmu, netuším. Ak sa ku mne dostanú nejaké postrehy od „domácich“ nie je problém zorganizovať nejakú ďalšiu projekciu, prípadne film pripojiť ako predfilm k inému tematicky podobnému filmu, čo vôbec nie je zlý nápad v rámci nejakého národného sviatku. A potom dúfam, že možno na nejakom filmovom festivale na Slovensku. Online ho nikto nikde nenájde, keďže to je prvým smrteľným hriechom vo festivalových vodách. Ak film verejne zverejníte na internete, práve ste si zničili šancu svoj film prihlásiť na 95% filmových festivalov. „Něco málo“ z mojej náuky festivalových stratégií ako distribútor v Impact Films. Sú to nekompromisné vody kde sa tvorcovia buď ihneď utopia alebo sa ľahko plavia na kvalitnej lodi… záleží od materiálu, ktorý prevážajú.
O pár viet som požiadal návštevníkov predstavení:
Pani: Pre mňa je to citlivá téma. Ja som tak emocionálne založený človek. Cítim so všetkým čo sa vtedy stalo. Súcítim s každým či niekto prišiel o život alebo sa mu stala krivda. Pre mňa bolo bolestivé to prežívať pri pozeraní toho filmu ako keby sa to stalo nám.
Libor: Bolo to pekné, páčilo sa mi to. Som rád, že to bolo v Dubnickej réžii a že nám tu Dubnici vyrastajú takýto mladí ľudia. Ozaj, bolo to pekné, malo to myšlienku tak ako bolo na začiatku treba robiť všetko preto čo ľudí spája a nie rozdeľuje. Je to memento pre mladých ľudí.
Študentka SOŠ Dubnica nad Váhom: Bolo to priblíženie mladým ľudom ako to bolo a že by sme si mali uvedomiť že sa k tomu znova nechceme dopracovať. Škoda, že nie je viac takýchto tvorcov ako je náš spolužiak Adam.
Jana – herečka Dubnického divadla. Hrala vo filme aj v divadelnej inscenácii: Pri natáčaní sme boli v horách asi tri hodiny, zima bola, pršalo. Ja som to prežívala ozaj, ako keby som ja bola tá židovka. Bolo to tak ako za vojny, až ma to tak pri srdci chytilo. Aj teraz keď sme hrali tú divadelnú scénku, keď vystrelil ten Nemec ja som začala plakať, tak som sa vžila do tej role, že ako strieľajú ma mňa Nemci, plakala som ozaj, ozaj poctivo akože som sa zľakla. Bolo to veľmi ťažké cez vojnu. Keby mala nastať tretia svetová vojna, to by bolo…
Herec – vo filme hral Nemeckého vojaka v divadelnom predstavení Nemeckého dôstojníka: V tejto role sa musíte cítiť zle, pretože nie je to nič bombastické zabiť. Chcem ešte odkázať, že žiadna propagácia nebola použitá, neboli potláčané žiadne menšiny.
Martin Púček – herec – hlavná postava – židovský chlapec: Keď sme natáčali tak som si vôbec nevedel predstaviť ako to bude, bolo to zaujímavé a teraz keď som to videl ako to bolo spracované tak sa mi to páčilo.
Za odpovede poďakoval Robert Zvonár – novinky.sk
Fotogaléria z premiéry filmu a z divadelnej inscenácie Ľahkosť poludňajšieho éteru
