Moje kroky viedli do Bytče kde má na Mestskom úrade pamätnú tabuľu letec – strelec 311. čs. bombardovacej perute, neskôr 167. transportnej perute Royal Air Force (RAF) Ivan Otto Schwarz. Letec, ktorý v Bytči vyrastal. Na priečelí MsÚ bola tabuľa odhalená 27. augusta 2023 z iniciatívy Vojenskej podpornej nadácie za účasti Pavla Vitka člena Správnej rady Vojenskej podpornej nadácie, Nigela Bakera, veľvyslanca Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a primátora Bytče Miroslava Minarčíka.
Ivan Otto Schwarz sa narodil 11. decembra 1923 v Bratislave a zomrel 4. januára 2018 v Londýne vo veku 94 rokov.
Ivan Otto Schwarz sa narodil židovským rodičom. Vo februári 1939 začal študovať gymnázium vo Walesu, ktoré ale skoro opustil, pretože si jeho rodina nemohla dovoliť platiť školné. V 16 rokoch musel cigániť o svojom veku, keď narukoval do britskej armády. V tej sa neskôr dostal k československým britským jednotkám. V marci 1945 sa stal podporučíkom. Po vojne sa v auguste 1945 vrátil do Československa. V októbri 1945 bol povýšený na nadporučíka letectva v zálohe. Pred februárovým prevratom roku 1948 odišiel späť do Británie, kde sa usadil v Londýne. Potom za ním prišli z domoviny i snúbenica a neskôr aj matka so sestru.
Po novembri 1989 bol povýšení do hodnosti plukovníka vo výslužbe. V roku 1995 bol menovaný generálmajorom Ozbrojených síl Slovenskej republiky vo výslužbe. V rokoch 2006 – 2009 bol predsedom Zväzu letcov Slobodného Československa v Londýne. Keď zomrel, na pohrebe znela slovenská, česká a britská štátna hymna a bola prítomná aj čestná stráž slovenskej a českej armády.
Ivan Otto Schwarz bol pri jednom z najväčších československých vojenský úspechov druhej svetovej vojny. Jeho bombardér Liberátor v roku 1943 potopil nemeckú loď MV Alsterufer, ktorá prevážala z Japonska do Nemecka strategicky dôležitý volfrám (cca 344 ton, čo je množstvo, ktoré približne odpovedalo potrebe tejto suroviny nemeckým vojnovým priemyslom na jeden rok). Za podiel na tejto akcii bol Schwarz vyznamenaný Československým vojnovým krížom.
Vyznamenania Ivana Otta Schwarza: Československý vojnový kríž 1939, 1945 a Československá medaile Za chrabrosť pred nepriateľom, Hviezda 1939–1945, Československá vojenská medaile za zásluhy, I. stupeň, Rad bieleho dvojkríža, III. trieda, Pamätná medaila k 60. výročiu ukončenia druhej svetovej vojny, Pamätná medaila ministra obrany Slovenskej republiky, I. stupeň, Záslužný kríž ministra obrany Českej republiky, I. stupeň, Pamätná medaila M. R. Štefánika, I. stupeň, Pamätná medaila k 70. výročiu SNP a ukončeniu druhej svetovej vojny, Pamätná medaila československej armády v zahraničí, so štítkom Veľká Británia, Medaila Za obranu, Vojnová medaila 1939 – 1945, Atlantická hviezda, Záslužný kríž ministra obrany Českej republiky, II. Stupeň, Záslužný kríž ministra obrany České republiky, III. Stupeň.
Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Ivan_Otto_Schwarz
Pred príchodom do Bytče som si pozrel pamätihodnosti mesta a naplánoval som čo si pozriem. V prvom rade, ako som už písal, potreboval som vyhľadať Mestský úrad a pamätnú tabuľu Ivana Otta Schwarza, o ktorom som písal v prvej časti, potom to bol kaštieľ v ktorom je Svadobný palác. Na mieste som zistil, že blízko je synagóga. Nikdy pri návšteve miest a obcí nevynechám kostoly, tak tomu bolo aj teraz keď som si pozrel aspoň tak ako som mohol Kostol Všetkých svätý a svätej Barbory.
Z Lednických Rovní som cestoval do autobusom do Púchova. Odtiaľ vlakom do Bytče. Myslel som, že vystúpim v Bytči a som v meste. „Chyba lávky“. Vyjdem zo stanice a bol som niekde v dedine. Potom som zistil, že železničná stanica volajúca sa Bytča je v jej časti Hrabové. Navigácia mi povedala, že do mesta je to 40 min. To teda nie. 40 min. tam + cesta do centra, 40 min. späť, strata 1 a pol hodiny, tak sme vypátrali s jednou slečnou Bytčiankou autobus č. 158 do mesta na Autobusovú stanicu. Na križovatke do mesta sme sa zdržali pár minút. Zrazili sa dve autá a práve jedno odťahovali.
Bytča
Bytča je pekné mesto, zanechalo vo mne dobrý dojem, Cez stred krásneho, udržiavaného, čistého námestia Slovenskej republiky preteká riečka Petrovička. Námestie je rozdelené do štyroch trojuholníkov. Všimol som si že niektoré domy na námestí majú staršie renesančné jadrá alebo klasicistické. Väčšinou sú zmodernizované. Údajne pred desiatimi rokmi námestie v Bytči prešlo komplexnou obnovou, ktorá sa týkala rekonštrukcie ciest a chodníkov, rieky Petrovička, vybudovaním oddychovej zóny pri soche sv. Jána Nepomuckého.
História obce siaha až do roku 1223.
Trpaslíci na rieke Petrovička
Kostol Všetkých svätých.
Na základe dejín Bytče sa dá predpokladať, že na mieste terajšieho chrámu v dávnej minulosti stál kostol, ktorý dal pravdepodobne postaviť niektorý nitriansky biskup. Pôvodne gotická stavba z konca 13. storočia stála uprostred cintorína ohradená múrom.
V rokoch 1955 – 1957 boli v kostole objavené zvyšky gotických okien a vo vnútri gotické sedadlá. Zasvätenie bytčianskeho kostola Všetkých svätých je prvý raz písomne doložené už v roku 1392. Stavba druhého gotického kostola sa predpokladá v polovici 15. storočia po prechode husitských vojsk Považím.
V druhej polovici 16. storočia za bytčianskeho zemepána Františka Thurzu kostol prešiel do rúk protestantov. Františkov syn Juraj Thurzo dal kostol prestavať a rozšíriť v renesančnom štýle. Stavebné práce talianskych majstrov viedol taliansky Ján Kilián. Podieľal sa na nich aj taliansky kamenársky majster Andrej Pocabello. Prestavba kostola veľmi rozsiahla. Zo starého kostola zostali len základy veže a južný bočný múr, na ktorom zamurovali gotické okno. Na južnej strane vystavali novú sakristiu a na západnej strane kostola vstavali murovaný chór podľa protestantskej požiadavky v tvare písmena U. V rámci prestavby bola pri kostole postavená zvonica. Práce sa skončili v roku 1590, o čom svedčí nápis nad hlavným vchodom do kostola. Thurzo zabezpečoval aj výmaľbu a vnútorné zariadenie kostola (toto zariadenie sa nezachovalo). Zväčšený kostol bol vo vlastníctve evanjelikov len 37 rokov.
Nový zemepán Mikuláš Esterházy dal zrekonštruovať a zbarokizovať zhorený kostol kremnickému staviteľovi Petrovi Heiplovi a v októbri 1628 ho dal katolíkom. Na základe uznesenia krajinského snemu roku 1647 sa kostol mal vrátiť evanjelikom, ale v tomto čase pod vplyvom pôsobenia jezuitov už v Bytči veľa evanjelikov nebolo.
Roku 1756 bytčiansky farár Mikuláš Hudek dal pred hlavných vchodom do kostola postaviť nízku predsieň – žobračnicu (v nej sa modlievali chudobní, bola zbúraná po prestavbe roku 1937).
Ďalšie opravy bolo nutné realizovať po veľkom požiari, keď v roku 1761 vyhorela takmer celá Bytča. Za finančnej podpory Esterháziovcov bola v roku 1787 opravená strecha i ostatné časti kostola.
Obnovený kostol však v roku 1856 opäť zničil požiar a jeho ďalšia obnova bola realizovaná až v roku 1871 za dekana Jozefa Maločaja, o čom svedčí nápis na pravej strane klenby víťazného oblúka.
Výraznejšie zmeny nastali v rokoch 1937 – 1938, kedy bola nadstavaná veža a po jej stranách vybudované prístavby podľa projektu architekta Milana Harminca. Vtedy zbúrali aj renesančnú zvonicu stojacu neďaleko kostola a jej zvony prenisli na opravenú vežu.
Zdroj: https://www.farnostbytca.sk/farsky-kostol/
Bytčiansky zámok
Nakoľko je v súčasnosti zámok pre rekonštrukciu a prebiehajúci archeologický výskum verejnosti neprístupný tak sa o ňom zmieňovať nebudem. Spomeniem iba, že je to renesančná stavba. Otvorený je však a j naďalej Sobášny palác. Na nádvorí zámku je príjemná reštaurácia La Storia.
Sobášny palác
V areáli bytčianskeho kaštieľa sa nachádza unikátna stavba, jediná svojho druhu v Európe. Juraj Turzo, otec siedmich dcér, dal pre potreby ich svadieb postaviť nádherný architektonický skvost. Špeciálny a monofunkčný účel paláca, a to svadobné hostiny Turzových dcér, dal aj pomenovanie stavbe, Sobášny alebo Svadobný palác.
Palác bol postavený v roku 1601. Vstupný portál budovy je bohato zdobený. Zaujímavý je nadpis nad hlavným portálom: „Slovutný a veľkomožný pán Juraj Turzo z Betlenoviec, župan Oravskej stolice, prednosta kráľovských pohárnikov v Uhorsku a radca jeho posvätného cisársko – kráľovského Veličenstva dal tento palác postaviť z otcovskej lásky pre svadobnú slávnosť svojich dcér od Pána Boha mu darovaných – ak ich Pán Boh bude chcieť tak dlho živiť – roku Pána 1601.“
Na prvý pohľad jednoduchá stavba ponúka milovníkom renesancie množstvo zaujímavých architektonických detailov. Exteriérová časť budovy je kompletne spracovaná technikou sgrafito. Na pripravenú stenu sa natiahla tenká vrstva tmavej sivočiernej omietky (prifarbovala sa mletým dreveným uhlím), na ktorú bola následne natiahnutá tenučká vrstva bielej omietky, na povrchu zahladenej. Keď omietka zavädla (nie uschla), ostrým predmetom sa biela omietka preškrabávala na podkladovú čiernu. Na základe kontrastu ponechanej povrchovej bielej a preškrabanej čiernej omietky vznikal samotný dekor.
Hlavná sála má rozmery 34,5 x 12,5 m. Na jej konci sa nachádza empora pre hudobníkov. V strede miestnosti je situovaný arkier, ktorý podľa legendy slúžil pre svadobnú posteľ. Zabezpečenie potomka bolo v tej dobe veľmi dôležité. Zariadenie miestnosti tvorili vyrezávané stoly a stoličky s vysokými operadlami a stojany na sklo. Miestnosť osvetľovali stojany a holandské lustre. Ďalej sa tu podľa inventárov mali nachádzať aj dve habánske pece. Hlavná sála mala v minulosti trámový strop zdobený kolorovanými, z dreva vyrezávanými ružami. Hlavná sála, okrem svadieb Turzových dcér a jeho syna, slúžila aj ako sklad. Dočasne sa tu uskladňovalo obilie, soľ, ktorú vozili pltníci z Poľska na pltiach po Váhu, ale aj iný tovar.
Podobne ako kaštieľ, po Turzovcoch majiteľmi paláca sa stali Esterházyovci, neskôr Popperovci. Palác počas svojej existencie štyri krát vyhorel. Posledný požiar v roku 1904 palác veľmi zničil. Počas druhej svetovej vojny tu prebývalo nemecké vojsko, slúžila aj ako hangár vetroňa.
Palác prešiel niekoľkými rekonštrukciami. Tá z roku 1963 – 1970 bola zvlášť necitlivá (urezaná výmaľba v hlavnej sále spôsobená rekonštrukciou stropu, značne poškodené sgrafity na fasáde budovy).
Od roku 1970 je palác vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. Komplexná rekonštrukcia v rokoch 2008 – 2009 prinavrátila krásu tejto unikátnej renesančnej pamiatke. V súčasnosti správcom paláca je Považské múzeum v Žiline a slúži hlavne na výstavné účely a rôzne kultúrne podujatia.
Zdroj: https://www.pamiatky.bytca.sk/sk/sobasny-palac-v-bytci.html
Vo vstupnej hale je dioráma detailne znázorňujúca dlhé, takmer prehýbajúce sa stoly, plné jedla. Miniatúrne postavy účastníkov a interiérové prvky. Najdrahšie však boli pomaranče, ktoré mali vtedy cenu dnešného menšieho automobilu. Ďalej sú vo vstupnej hale archeologické nálezy a rodostrom Františka Turzu. Sprievodkyňa Vám premietne video z histórie kaštieľa a zaviedla nás do sobášnej miestnosti kde sa môžete dať zosobášiť, aj teraz.
V hlavnej sále je momentálne inštalovaná výstava. „Z truhlice i zo skrine, nosilo sa a či nie?“. Výstava bude trvať do 15.9.2026. Krásny pohľad na hlavnú sálu je z prvého poschodia, z empory kde bolo miesto pre hudobníkov.
Video tu: https://www.youtube.com/watch?v=Ua1mM_4pyjE
Synagóga
Synagóga sanachádzajúca poblíž Bytčianskeho zámku a je výraznou pamiatkou v meste. Budova bola postavená v roku 1886 na podnet baróna Poppera. Tehlová budova bola postavená na pôdoryse tvaru T v novorománskom štýle. Priečelie zdobia početné umelecké a geometrické ozdobné prvky. Vnútro tvorí trojloďová priestor s galériou nad vchodom a na oboch stranách miestnosti. Tu sa nachádzajú ak početné ozdoby a štuky. Počas druhej svetovej vojny, bol zničený interiér.
Zdroj. https://sk.wikipedia.org/wiki/Synag%C3%B3ga_v_Byt%C4%8Di
Dnes je budova zrejme opustená a viditeľné chátra. Škoda tejto pamiatky.
Kostol svätej Barbory
Na veľkom Bytčianskom cintoríne je ešte jeden kostol v Bytči zasvätený sv. Barbore. Podľa štýlu stavby a iných okolností by mohol byť postavený na prelome 16. a 17. storočia.
Podľa datovania nástennej maľby v južnej stene lode, je možné určiť vznik kostola na rok 1629. Tradícia tvrdí, že bol vybudovaný pre katolíkov, žijúcich uprostred evanjelickej komunity. Bytčianski katolíci ho zasvätili svätej Barbore, ktorej kult mučeníčky a svätice sa u vtedajšieho obyvateľstva tešil mimoriadnej priazni. Kostol bol údajne náhradou za pútnickú kaplnku v Petroviciach pri cintoríne, ktorú dal zbúrať František Turzo.
Jednoloďový objekt má obdĺžnikový pôdorys. V interiéri okrem jednoduchého mobiliáru upútajú pozornosť rôzne tvary klenbového zastropovania. Oltár je viacfarebná drevorezba v románskom slohu. Na oltári sú voľne položené sochy – uprostred svätá Barbora, vpravo Panna Mária, vľavo socha Božského Srdca Ježišovho.
Zdroj: https://www.pamiatky.bytca.sk/sk/kostol-svaetej-barbory.html
Do vnútra som sa nedostal ani do „žobračiny“, takže nič osobné napísať nemôžem.
Zostal mi ešte čas na zákusok Dubajský rez v Cukrárni Srdiečko.
