Cestou na Slávnostný výstup na Bradlo som prišiel do Piešťan vlakom 8:50. Autobus do Košarísk mi šiel až o 10:00, teda o hodinu desať. Stihnem to mojou rýchlo chôdzou za 1:10 na Kolonádny most, urobiť pár fotiek „fungl“ novej sochy Ľudovíta Wintera a späť? Musím. Prichádzam ku Kolonádnemu mostu. Niekto čistí sochu. Že by som mal šťastie? Pýtam sa seba. Mal som, to majster sochár Mgr. art. Roman Hrčka čistí svoje vydarené dielo. Prehodím pár slov urobím fotky a požiadam majstra o pózovanie. Ochotne privolil. Ešte jednu prosím, ako sochu utierate. Ďakujem. Fotka vznikla, ale handrička je za ramenom pána Wintera. Čas vybrať sa späť. No mne to nedá, ešte toto, tamto, ešte toto tam potrebujem, toto sa mi páči. Nadávam si: „ponáhľaj, Štefánik čaká, nebehaj ako odtrhnutý vagón“. K autobusu prichádzam 7 minút pred odchodom, všetko dobre dopadlo. Košariská, Bradlo, Brezová pod Bradlom sa ma dočkajú. V autobuse sedím blízko šoféra, aby som vedel kde vystúpiť. Pristúpil taký pánko a začala debata o futbale, samozrejme o hokeji, Nočných vlkoch, vzťahoch Poľska a Ruska, oslobodení Slovenska a Štefánikovej plakete. Stihlo sa toho dosť za 41 minút. Posledná otázka pre viacerých v autobuse: „Koľko km, či minút je to z mohyly do Brezovej?“. Odpoveď od pol hodiny po hodinu. Moja chôdza, hodina po asfaltke.
