Robil som dobrovoľníka v Michalovciach

153

Začala vojna na Ukrajine. V Dubnici nad Váhom začali zbierky na dvoch miestach, v MARPEX-e, s. r. o. a v Katolíckom dome. Išiel som tam robiť reportáž, nedalo mi to a pridal som ruku k dielu, no zistil som že pomocných rúk je veľa viac zavadziam ako pomáham, odišiel som. Chcel som sa dostať na hranice so zbierkou. Dodávky zaplnené úplne až po strop a išiel vodič plus spolujazdec. Viac miesta nebolo.

Neskoršie Mesto Dubnica nad Váhom a Mesto Nová Dubnica žiadalo ľudí aby sa prihlásili za dobrovoľníkov pre pomoc pri zbierke pre utečencov pred vojnou na Ukrajine. Neváhal som a prihlásil som sa do Dubnice nad Váhom a Novej Dubnice. Odozva žiadna. Ani mäkké “f“, ani „ď“ ďakujeme za ponuku. Išiel som na vlastnú päsť. Z dočasnej ubytovne na hádzanárskom ihrisku to v športovom areáli ma poslali na Dumat m.p.o., odtiaľ na Základnú školu na Partizánskej, tam je vraj centrum, najprv tam nik nebol a potom ma poslali na začiatok na MsÚ. Tam som už samozrejme nešiel.

Rozhodol som sa, idem do Michaloviec. Prečo? Chcel som na vlastnej koži zistiť ako to tam chodí, ako je to zorganizované, hlavne som však chcel pomôcť. Pomôcť ľuďom z Ukrajiny a dobrovoľníkom. Povedal som si, budeš síce cestovať 6 hodín, ale budeš sa mať kam vrátiť. Niektorý Ukrajinci také šťastie mať nebudú. Vypátral som kontakt cez MsÚ Michalovce. Zavolal som. Vraj už to organizuje MV SR. Keď som povedal, že mám 70 rokov moc nadšená pani „Z“ nebola, ale chápem ju. Vraj príďte sa pozrieť. Vravím, ale prísť sa pozrieť z Dubnice nad Váhom do Michaloviec mi nepríde moc dobrý nápad. Ona: spí sa s stanoch a je zima, čo keď nám tu ochoriete. Tak, nič. Pani „R“, kamarátka, niekedy priateľka mi ponúkla požičať 7 miestne auto. Nemám odvahu z Dubnice nad Váhom do Uhle sám autom. Dlho som nejazdil.

Hlava moja tvrdohlavá. Našiel som si formulár. Vyplnil dotazník kedy môžem a že môžem na dennú a nočnú, že viem iba po rusky aj to iba pár slov. Čakám z malou dušičkou. Zrazu SMS s poďakovaním a že mám e-mail. Odpovedal som na SMS, že zavolám. Nečakali. Zavolala mi nejaká dáma „V“ opätovne mi zaďakovala a že so mnou počítajú.

Z e-mailu som sa dozvedel o programe dobrovoľníckej činnosti čo má čaká a neminie, čo si mám priniesť. V prílohe bol Dobrovoľnícky manuál pre komunikáciu od ADRY, Slovenského skautingu, IPečka s čím sa môžem stretnúť, o zriadení ako znaku dôvery, otvorenej komunikácii. Naštudovať a použiť!

Čím ďalej sa blížil dátum odchodu, tým viac ma chytal stres. Nemám rád zimu, ako Peťa Vlhová. Budem spať v stane, nie všetky sú však vyhrievané. Ešte aj spodky som si zobral, ktoré som si kúpil pred piatimi rokmi a mál som ich dva či trikrát, vtedy. Reflexnú vestu som si kúpil v ADET-e. Mám jednu keď Spartak Trnava získala titul a nevrátil som ju, ale je tam emblém Spartak Trnava a vzadu TV. Potrebujem aj spacák. Rozhodol som siete. Zohnala mi dcéra, brat a syn, ale aj pán Valuch z knižnice ten bol najvhodnejší a v Dubnici nad Váhom. Zavolal som dcéru aby mi poradila či to čo mám na hromadné je dosť. Samozrejme baba, tá by ma nabalila ako do kufra auta. Tak beriem čo som mal pripravené, ale stále má niečo napadalo čo pribaliť.

Dcéra: „Ty chceš robiť v noci? Už si robil v noci?“

Ja: „Ale ja nejdem kanály kopať. Lepšie v noci pracovať ako v zime v noci spať.“

Večer pred dňom „d“ a hodinou „h“.

Okúpal som sa, aby som Ukrajinkám nesmrdel. Zo stresu som si umyl zuby kefkou ktorou si čistím holiaci strojček. Kufor plný do prasknutia, ruksak o čosi menej, bábovka upečená.

Odchádzam z bytu. Plyn vypnutí, vody vypnuté, elektrina až na dva ističe vypnutá.

Po ceste mi hrala nebeská muzika, vtáčiky spievajúci si hľadali pár. Nebol so mnou pán Liška z Opatovej, aby mi povedal aké sú to vtáčiky, ale spievali krásne. Vlak odišiel presne. Idem Dubnica nad Váhom 5:38 – 10:03 Košice, Košice 11:01 Michalovce. Jeden meškal s príchodom do Košíc a druhému sa nechali odísť do Michaloviec. Takže cca hodina na prestup.

Mám miestenku. Nebudem niekoho na mojom mieste budiť? Nemusel som REX odchádzal len z TN. Miesta a miesta, ani miestenku by som nepotreboval. Čím bližšie sú Tatry ty viacej sú vrcholce pohorí zasnežené. Vysoké Tatry sú ako vždy krásne.

Som v Michalovciach.

Pešibusom zo stanice aj s nadchádzkou 35 – 40 min.

V stanovom mestečku má privítali skautky, zaregistrovali. Dostal som registračné číslo, Reflexnú vestu a taký náramenný pásik. To som musel pri odchode z mestečka im vrátiť aby som si to zasa pred nočnou vyzdvihol.

Ja v Michalovciach

Ubytovanie

Bol som rád, že nespím pod stanom, hoci vykurovaným. Ubytovanie mám na internáte, ubytovni bývalej poľnohospodárskej školy na Kapušianskej ulici. Izba je teplá, čistá. Rozdelená je na dve časti. Jedna má dve postele, druhá tri. Vybral som si dvojku. Je tu kúpeľňa s vaňou. Cez chodbu je WC s vedľa s umývadlom. V tejto časti je taká sako zasadačka alebo to môže byť spoločenská miestnosť, vedľa je kuchynka. U nás, ani na chodbe nie je televízor ani rádio. WIFI je na chodbe. Z mestečka na ubytovňu a späť nás bude voziť deväťmiestne auto Arcidiecéznej Charity Košice. Je to cca 5 minút autom. Na presun súkromne sa využíva MHD alebo prímestská doprava.

Prvýkrát pre nás príde busík (tak som si nazval deväťmiestny Fiat Scudo) :30. Odvezie nás na nočnú.

Na ubytovni bývali pre dvomi týždňami aj Ukrajinci. Ešte sú tu nápisy, inštruktáže, rady a aj kedy na obed aj po Ukrajinsky.

Kde je utečenecké mestečko. Ako pracuje utečenecké mestečko

Kliknite tu na odkaz: Kde je utečenecké mestečko. Ako pracuje utečenecké mestečko

Prvá služba od 19:00 hod. do 7:00 hod. nasledujúceho dňa

Pri rozdelení služieb som službunastupujúcim dobrovoľníkom ponúkol Margot bábovku z mojej „dielne“, ako zápisné. Nevedeli čo je zápisné, ani odstupné.

Pred každou smenou hlavný koordinátor rozdeľuje zadelenie dobrovoľníkov. Dostal som, aj s dvomi dobrovoľníkmi úlohu „stany“. Znamenalo to udržiavať poriadok v stanoch, teda hlavne odpadové koše, ale aj… Medzi tými stanmi, ako som spomenul sú aj stany: drogéria, oblečenie pre deti a oblečenie pre dospelých. Drogériu mali také dve dievčence. My traja ostatné. Začiatok zmeny nás zastihol plánovaným výpadkom elektriny. Elektrikári museli niečo doladiť. Tak sme si vybrali na intímnu chvíľku na večeru. Dal som si pečené kuracie stehno s farbou. Vraveli stále to nič (tie povinnosti) nie je. No dobre. Stále „to nič nie je“. Chodil som ako psík za svojím pánom. Potom som sa odtrhol. Prišiel autobus s Ukrajincami. Tak som pomáhal prenášať starým ľuďom ťažké cestovne tašky a kufre. Kam? V autobuse povedali ako si to predstavujú. Ten prespať, ten prespať a odísť, ten odísť hneď. Kto odísť hneď išiel do stanu „Transport“, kto prenocovať tak do stanu na prenocovanie.

Zobral som aj také dievčatko maminke z náručia, aby som im pomohol. Zvlášť to jedno mi utkvelo v pamäti, malé, v červených otepľovačkách s krásnymi veľkými čiernymi očami. Neplakalo, pozeralo na mňa čo sa to deje, kde to je. Bolo 21:17. Stále som ho otáčal, aby videlo aj maminu. Máme som povedal, že má dievčatko pekné oči a či by nás neodfotila. Súhlasila. Také malé už na nútených cestách. Zaniesol som ju do stanu pre transport. Štyria, teda celá ich rodina bez otca, chceli ísť do Prahy. Rozlúčil som sa s nimi. Ešte som pomohol babke s kapsou na kolieskach, ale nielen im. Zostali na noc, asi s potomkami, ale neviem aké to boli väzby.

Spýtala sa koordinátorka: „Kto ide s nimi na stanicu do Michaloviec?“ Ja by som mohol. Tak sa aj stalo. Išla s nami aj dobrovoľníčka Ukrajiny na prekladanie. Prišli sme na stanicu a ešte pred tým má koordinátorka požiadala, aby som ich v autobuse spočítal všetkých a z toho deti. Aj som ich zabavil, aj sa zasmiali keď pochopili, že neviem kam zaradiť takú dievčinou. Mladá na dospelú, stará na dieťa. Na stanici nás čakal ďalší dobrovoľník. Bolo 21:40. Tí išli do Prahy, tí do Bratislavy. Vlak odchádzal 22:16 do Košíc. Čo bolo zaujímavé, že som hľadal 3 nástupište a tam sú iba koľaje. Babka s dcérou, ale bolo počuť iba babku, že ona nejde, vraj oni chcú ísť do Nemecka. Tak sme ich vzali späť do mestečka, ale niekde inde v Michalovciach. V Michalovciach sú tri hotspoty.

Vrátil som sa a hlavný koordinátor (budem ho volať „E“) mi povedal, že prečo som šiel s nimi na stanicu, vraj nič v zlom, ale každý tu má svoje povinnosti keď niekto niečo robí za druhého tak ten druhý nič nerobí. Zobral ma do stanu s dievčinkami a s menovkyňou Robertou. Povedal, že mi bude veliť. Čítate dobre. Niekedy sa stretnú dvaja Robertovia, ale Robert a Roberta? Začal som normálne pracovať na detskom oblečený. Čo prišlo v krabiciach z celého Slovenska som mal rozriediť. Krátke rukávy, dlhé, detské body, otepľovačky, skrátka na čo si len spomeniete čo deti nosia od minimálnych po pubertu. Najviac ma zaujalo, že sme nenašiel pri tých detských oblečeniach a to som toho roztriedil veľa, dve rovnaké. Práca to nie je ťažká, ale nemôžete si sadnúť. Stoly sú vysoko a veľa krabíc. Čas pomaly ubieha. 12 hodín je smena. Jedna dobrovoľníčka mi povedala, že nemusím prvý krát celú noc a môžem odísť aj skôr. Vravím si aj z bodákom vzadu, aj keby som mal zomrieť, vydržím. Aj sa tak stalo.

Mal som oranžovú reflexnú vestu. V doporučení bolo, že si mám priniesť aj reflexnú vestu. Paradoxom bolo, že všetci dostávali žlté ja som si doniesol oranžovú. Ide „E“, že či patrím k nim, že bol upozornený, že som iný (to viem, to mi nemusel hovoriť, pozorujem to na sebe). Ukázal som mu aj registračnú visačku aj pásku. Dobre v poriadku. Sám od seba som si išiel vypýtať žltú. Vyčnievať z radu sa nesmie. Keď mi bolo zima išiel som sa do občerstvovacieho stanu po oznámení Roberte zohrať sa a niečo zobnúť. Mali sme tam toho s Ukrajincami bohato. Od sladkých napolitánok, keksov, nápojov, jedla… stále veľa. Nedalo mi to ponúknem sa, že pomôžem s dokladaním tovaru. „E“ ide ku mne. Niečo so urobil? Niečo som neurobil? Uhrievam sa dlho? Vraj nič sa nedeje, tak sme si podebatovali. Čo robím, čo som robil, vraj či nie som poslanec vraj tam mal byť. Pochválil som sa, že som robil bezpečnostného technika. Vraj či to tu teda funguje ako má? Vraj si môžem oddýchnuť a zohriať sa keď chcem. Čas pomaly plynul. Kde mám kolegov. Vraj už išli domov. Tak ja sa hanbím ísť skorej domov a oni mladoši sú preč. Povyhadzujem odpad a odpadky, sám, ako po celú noc. 6:30 idem na raňajky. Párok s chlebom a tatárskou. 7:00. Počkal som si kto má vystrieda v stane, nemusel som čakať, ale rád som povedal kde som skončil a ako som čo ukladal. Chodia sa na mňa pozerať ako na cvičení opicu a potom to prišlo. Počúvam pochvalu od „šéfky“ a od nadchádzajúcej smeny, že som to pekne uložil. „No čo zabijem sa keď som dobrý?“ 7:30 prichádza busík, idem na ubytovňu. 8:00 – 12:00 spím spánkom spravodlivých.

Voľný deň.

Druhá služba 7:00 hod. – 19:00 hod.

Dostal som službu v občerstvovacomi stane. To sa tešil, to som bol rád. Nie preto, že to bol stan s potravinami, ale rád pracujem s potravinami. Práce bolo dosť, ale keď je práca čas rýchlejšie ubieha. Aj kolegyne boli príjemné, dobre sa s nimi spolupracovalo, dobre sme spolupracovali. Dopĺňali sme sa. Snažili sme sa, aby na stoloch nič nechýbalo, postarať sa aj o pestrosť tovaru. Čo sme takmer nestačili dopĺňať boli rybacie konzervy a Snežka (pekné meno, prečo také nezistil som) naučila, že tuniak je po Ukrajinský „tunec“. Jednu vetu som si obľúbil čo sa nám podarilo preložiť zo Slovenčiny cez Angličtinu do Ukrajinčiny s mladou výdajníčkou teplej stravy, že „nech sa páči“ je: „vezmit bud laska“. Ponúkali sme so Snežkou kávu, čaj, príchute k jedlám. Ryby sme nemuseli ponúkať len, že to je tunec a to miaso. Pre pár detičiek boli aj veľkonočné čokoládové ovečky. Rád som im ich dal.

Aby som nezabudol popri tomto všetkom som vymazal aj odpadky.

Na provizórnom mini mini futbalovom ihrisku hrá pánko v šašovskom oblečení futbal s deťmi, taký šašovský, pre ich zábavu.

Aby toho nebolo málo tak som v kuchyni krájal z vlastnej iniciatívy paradajky a žltú tekvicu ako prílohu k jedlám. Keď boli citróny tak citróny na kolieska do čaju.

Príde ku mne jeden pán. Predstavil sa Tomáš. Vraj  Vás chvália dievčence ako Vám to ide. Zaďakovala som. Čo ma potešilo rozveselilo, že som: „snaživý chlapec“. Že chlapec.

Ako by som mal návštevy deň. Vraj sa snažíte. Ako ste sa sem dostali? Opísal som anabázu a dodal: „Nie je dôležité ako vznikla vojna, kto ju vyvolal, ale je, a sú tu ľudia, ktorí potrebujú pomoc. Viem, že nie všetci sú čistý, ale sú tu nevinne deti často aj ešte v náručí matiek a tým treba pomôcť. Preto som tu hoci mi ex sused povedal, že som somár, že sem idem.“

Stala sa mi nehoda. Zapaľoval som kahanec pod ohrievaciu nádobu na jedlá. Doplnil som ho horľavým gélom a nesiem pod nádobu zrazu sa mi vyšmykla z prstov a horiaci gél sa vyliať na podlahu. Oheň. Vedel som, že to mám prikryť pre zabránenie prístupu kyslíku. Nič som nenašiel, hľadal som iné spôsoby uhasenia, nakoniec som to začal pristupovať a prenieslo sa to aj na moju obuv. Nakoniec som ten kahanec prikryl vekom z nového kahanca. Aj som mal strach aby sa nechytil stan.

Tretia služba 19:00 hod. do 7:00 hod. nasledujúceho dňa.

Rozdelenie služieb. „E“ vraví: „Robert pôjde do stanov tam vám to fajn išlo“. Som drzí. Mohol by som ísť do občerstvovacieho stanu, aj tam mi to dobre išlo? Aj druhú koordinátorka som sa snažil presvedčiť. Podarilo sa. Ako som pred tým napísal, veľa práce, ale aspoň čas ubieha rýchlejšie. V stanoch nie je až tak veľa práce a ja potrebujem cvrkot nech mám pohyb, nech čas frčí. Dcéra sa ma pýta cez telefón ako zvládam nočné. Je pravda, že na iných nočných som dlho nebol a rozmýšľal som nad odpoveďou a napadlo ma: „ako na svadbe. Je tam veselo, zábava, máte čo robiť, nenudíte sa čas ubieha rýchlejšie ako keď niekto sedí a čaká kedy príde „padla“. Prišla za mnou druhá koordinátorka vraví pán Robert potrebovala by som aby ste vynášali smetie, ale v celom areáli. Vravím: „ako poviete“.

Náplň práce ako minulý deň.

Veľmi som sa tešil keď som deťom niečo ponúkol a mama, či otec povedali iba jedno si zober, vtedy by som im dal aj sklad. Niečo mi jeden Ukrajinec, chlapec povedal a ja aspoň mu trojjazyčné odpovedal (z toho by mali moje deti radosť): „danke“, „ďakujem“, „спасибо“.

Na začiatku nám pán „E“ povedal: „všímajte si Ukrajincov, ako sa správajú, či nemajú nejaké zdravotné problémy, lebo oni sa boja, že ich dáme do karantény. Keby ste videli, že niekomu nie je dobre, nahláste to nám“. Mám taký dojem akoby ta sledovačka platila aj na mňa, že ma majú sledovať.

Noc bola kľudnejšia, neprichádzalo veľa Ukrajincov.

Čas ubieha a prišla siedma hodina, fajront.

Štvrtá služba 7:00 hod.  do 19:00 hod.

Počas voľného dňa a opätovnej prehliadky Michaloviec som kúpil citróny by som mal čo krájať do čaju.

Z domu som si zobral do Michaloviec aj bagandže okrem turistických topánok keby sa mi náhodou veľmi premočili. Nepremočili sa. Tak som bagandže daroval v mestečku utečencom.

Práca ako predchádzajúcu smenu s oveľa lepší personálom. Stretol som sa fantastickým a pracovitým manželským párom. S manželkou pána Tomáša Evkou sme pracovali v občerstvovacom stane a veľmi sme sa dopĺňali pri dokladaní tovaru. Nikdy jej nezmizol úsmev z tváre pri rozhovore s Ukrajincami. Veľmi sme sa tešili keď prišiel tovar a mali sme čo dokladať. Ako sa dnes vraví, veľmi empatická pani. Veľmi som ich mal rád. Pán Tomáš pekne hral na gitaru robil dobrú náladu.

Podebatoval som si s pracovníčkou IPečka a jej Ukrajinským spolupracovníkom. Hovorili sme o ich materiáli, ktorý nám pripravili, o zrkadlení, o otvorenej komunikácii. Spomenul som, že so chodil na tréning pripravení EÚ WISH projekt Leonardo da Vinci o pôsobení na zamestnancov v rámci BOZP. Zdôveril som sa jej prečo som v Michalovciach.

Videl som staršiu pani, možno babku so svojim, možno, vnukom. Rád by som sa ich spýtal kde majú dcéru, nevestu syna, zaťa, mamu, otca. Nedalo mi. Jednak mi bránila na taký dlhší rozhovor jazyková bariéra a jednak som nechcel jatriť možné rany.

Mám veľmi zníženú hranicu citu, blížiacu sa k 0, ale toto ma dostalo takmer k slzám a to sa mi stáva málo kedy. Boli tam balíčky v ktorých bolí minerálne vody niekde vitamín D, niekde C, plienky, omalovánky, pastelky a iné drobnosti. Tie som dával malým deťom. Priniesli som aj jeden k takému štvorročnému blondiačikovi, objal ma okolo pásu, zohol som objal ma okolo krku. Tak ma to dojalo, že som mu priniesol ešte čokoládu a zasa má objal a mama vraví: „Как дядя“ (ako strýko) a odfotila nás.

Po smene čakám na odvoz, fotím si nás „busík“, idú okolo policajti a jeden, že „tu by ste by ste nemali fotiť“.Ja: „Ja viem, že sa nesmie fotiť v Športovej hale, tam sú aj piktogramy.“

Polícia: „V celom areáli sa nesmie fotiť.“

Ja: „Kde je to označené, napísané?“

Polícia: „Bez odpovede pokračoval v ceste do Športovej haly.“

Mal som chvíľku, tak som si to šiel znova pred vstup skontrolovať, ani piktogram ani nápis, ani som nič nepodpisoval. No mám to ja „hold“ smolu, pritom tam fotí „Jožo, Fero, Anička“, Ukrajinci, Angličania…

Piata služba od 19:00 hod. do 6:00 hod. nasledujúceho dňa.

Ráno na ubytovni. Idem na WC a oproti mne nejaký pán tmavšej pleti, vraví mi nejaké meno, vraj tam má byť ubytovaný. Podozrivé. Keď niekoho hľadám idem na recepciu a spýtam sa kde býva. Hlásim to na recepcii. Službukonajúci sa menia. Končiaci sa diví, že je tam stále, a len na chvíľu odišiel, a že či bol na pochodí. Veď vravím, že áno. V aute sa dozvedám, že on bez zaklopania bol aj na izbe u dievčeniec. Stratila sa peňaženka.

Príjazd z ubytovne. Bol som na izbe najdlhšie. Ten prišiel na deň, ten na dva na tri a ja som bol na izbe najdlhšie týždeň, ale všetkých päť postelí bolo stále obsadených. Jeden odišiel, druhý prišiel. Mestečko, registrácia, rozdelenie do práce. Som zasa v občerstvovacom stane, trochu aj mojou zásluhou.

Myslím si, že moja práca v občerstvovacom stane bola po fyzickej stránke najnáročnejšia. Prenášať zo skladu tovar na dokladanie (napríklad balenie 1,5 až 2 l minerálky, balenie 0,3 l litra minerálok, sladkosti, slanosti). Psychicky, keď neberiem do úvahy prácu s ľuďmi, bola pre mňa a nielen pre mňa, ťažká práca v stanoch s oblečením pre deti a dospelých. Vybaľovať a triediť dary na pánske, dámske, chlapčenské, dievčenské, pre batoľatá a potom na rôzne kategórie napr.: letné, zimné. Necítiť však cvrkot ľudí vonku.

Verte, či neverte, na ubytovňu som si nezobral ani jednu jedinú konzervu, aby som si pripravil jedlo na voľný čas. Raz som bol Michalovciach v pizzerii a dvakrát v reštaurácii a raz som si kúpil pizzu na Moskovskej.

Toto ma potešilo. Pred obedom som šiel z ubytovne na obed. Prešiel som veľký kus no žiadnu reštauráciu som nenašiel. Vraciam sa COOP Jednota tak si dám aspoň niečo studené. Je 12:05, zatvárajú o 12:00, vtedy som zistil, že je nedeľa. Objednám si pizzu. Otvorím mobil a hľadám pizzeriu, obzerám sa a ja stojím poď ňou. Babka pizzeristka na Moskovskej mi upiekla chutnú Gazdovskú pizzu.

Vrátime sa do služby. Dokladanie tovaru. Upratovanie stanov. Celý veľký stan cca 100 x 30 m som poumýval sám, samozrejme, že nie tak dôkladne ako by to urobila moja exmanželka. Jedlo sa vydáva do dvojdielnych boxov s integrovaným viečkom z penového polystyrénu, takže stále bol čo z občerstvovacieho stanu vynášať, nie však vždy mi niekto pomohol a ja nežalujem.

Noc je zasa tichšia. Ukrajincov prichádza stále menej a menej.

Prišiel za mnou jeden starší pán, Ukrajinec a spýtal sa ma ako dlho je občerstvovací stan otvorený. Nepripravený som mu odpovedal 24 hodín a dodal „furt“. Rozumel a veľmi sa mu to páčilo tak s tým „furt“ informoval celú rodinu.

Cítim, že som otravný keď cítim niečo treba pre ľudí

Sadol som si do prespávacieho stanu a rozmýšľal, ako je tam ticho, ako je aj pre nich ticho, pre niektorých ticho bez rinčania zbraní rôzneho kalibru. Prechádzali okolo mňa utečenci priamo z vojnového poľa. Nepoužívam slovo odídenci, ale utečenci pretože niektorý priamo utiekli z vojnového cieľa. Dievčatko ešte jazdí na odrážadieľku. Je ticho, intenzita osvetlenia v stane sa znížila, spí sa.

Je tu, ako som už spomínal Francúz a Francúzska. Švajčiar nakupujúci materiál, naposledy som ho videl a vykladal som jeho tovar do humanitárneho stanu drogérie a medicínskeho. Vraj nakupuje ten lepší a drahší tovar. Pohybuje sa tu Američanka. Myslím si, že keby sa nestalo čo sa stalo ani by nevedeli, že nejaké Slovensko je.

Videl som sa tu pohybovať Maltézskych rytierov, z Mestského odboru životného prostredia ako kontrolovali separovanie odpadu a z organizácie UNHCR

To čo som tu napísal nie je moja sťažnosť je to popis reality.

Prišiel som sa pozrieť  do hotspotu, pri Športovej hale v Michalovciach na vlastné oči ako to tu funguje. No názor je môj subjektívny názor. Nevidím do pozadia, ale myslím si, že mladí tým koordinátorov to zvláda dobre. Okamžite sa riešia problémy „za jazdy“ aj straty istých veci.

Musím však povedať, že sú aj ľudia zo Slovenska a nielen zo Slovenska, zneužívajúci systém, pomoci pre Ukrajincov a priživujú sa na ňom.

Odkrývam svoje karty. Začínam pracovať ako reportér

Po piatej službe od 6:00 – 7:15 hod.

Spojili ma slúžiacim koordinátorom pánom „M“. Dohodli sme sa na pravidlách fotenia, tak, že mi povedal čo môžem fotiť a čo môžem dať do vyjadrenia dobrovoľníčok o hotspote. Po nafotení sme si tie fotky prešli a odsúhlasil mi ich.  Chcel som mu položiť pár otázok na diktafón, ale potom som mu navrhol, aby si mohol odpovede rozmyslieť, že mu ich napíšem. Napísal som na druhý deň. Na odpovede už čakať nemôžem.

Všetko naplánované splnené. Odchádzam na vlak odchádzajúci 7:51 do Košíc, odtiaľ do Trenčianskej Teplej kam prichádzame so 44 minútovým meškaním. Z Trenčianskej Teplej, rázcestia autobusom do Dubnice nad Váhom, SPŠ. Pár desiatok metrov peši a som doma.

Posledné slová od „M“: „Ja som Vás sledoval ako Vám to ide,  Ďakujeme. Stretneme sa na stanici aj ja idem tým vlakom“ Už sme sa nestretli, možno áno, ale pod rúškom som ho nepoznal.

Urobil som v Michalovciach dobrú vec.

Urobil?