Za socializmu sa konali Svetové festivaly mládeže a študentstva. 10. svetový festival mládeže a študentstva v roku 1973 sa konal v Berlíne. Socialistický zväz mládeže (SZM) v Strojárskych a metalurgických závodoch (SMZ) v Dubnici nad Váhom sa rozhodol vyslať na tento festival delegáciu na bicykloch. Tak sa aj stalo a cykloturisti úspešne dorazili do Berlína.
Po tom tomto úspešnom počine sa SZM v SMZ rozhodol zopakovať podobnú akciu s názvom „Štafeta 30. výročia – symbol vďaky osloboditeľom“. Zostava Štefan Omachel, Anton Vrtík, Bohumíl Híreš, Ján Bartoš, Rudolf Prekop, Peter Anestík, Ivan Prekop, Ján Havalda a Jozef Kvasnica dlho a úpenlivo trénovali. Na jeseň a v zime v telocvični školy a keď už počasie dovolilo tak aj vonku po okolí Dubnice nad Váhom. Na trasu merajúcu 387 km sa bolo treba dobre pripraviť. Tak trénovali a trénovali, aby si na pol ceste neurobili hanbu. Bol som náhradník. Ani neviem ako sa to stalo, kto s tímu vypadol naskočil som do idúceho vlaku. Vôbec to nebolo také ľahké zapojiť sa do spoločnosti chalanov čo už mali niečo natrénované, ale aj keby som sa mal plaziť, bol som odhodlaný nevyhrať, ale zúčastniť sa. Sebakritický musím poznamenať, že to tak vyzeralo. Kúpil som si z druhej ruky v Bolešove bicykel Eska Šport. Michal Jurčo vtedajší predseda SZM v SMZ zariadil, aby mi ho dal mechanik cyklistického tímu SMZ Cyril Koťan do poriadku. Urobil čo mohol, ale chalani sa smiali, že zvuk bicykla im pripomína mlynček na kávu vraj by som im ju mohol po ceste mlieť.
Nastal deň „D“. Štart mal byť od Závodov všeobecného strojárstva (ZVS) v Dubnici nad Váhom spred tribúny 1. mája 1975, s reprezentačnými dresmi SZM a SMZ, tak aby sme do Prahy dorazili 8. mája 1975. Prišla mama, otec, bratia ako na štart Pretekov mieru. Odštartované. Sprevádzalo nás sprievodné vozidlo Avia s vodičom Štefanom Bábikom. Tam sme mali skrine so slávnostným oblečením na prijatie Ústrednom výbore SZM a iné pomocné materiály aj náhradné oblečenia na cestu, ale aj lavice na odpočinok. Trasa bola rozdelená na 5 etáp s jedným dňom voľna:
- Dubnica nad Váhom – Uherské Hradiště (76 km)
- Uherské Hradiště – Brno (78 km)
- Brno – Jihlava (88 km)
- Jihlava – Kolín (83 km)
- Kolín – Praha (62 km)
Teraz si pomôžem článkom Štefana Omachela uverejneného v podnikových novinách Predstih 29.6.1975 „Štafeta 30. výročia – symbol vďaky osloboditeľom“, s mojim vstupmi.
Štefan Omachel: „Po upustení nášho okresu nám začalo priať aj počasie. V Trenčíne slnko, čo zvýšilo i náladu medzi 10 účastníkmi štafety. Po prekonaní trenčianskeho mostu, keď sme sa dostali na výpadovku smerom do Bratislavy nám vietor príjemne fúkal do chrbta a tak nám cesta do Drietomy ubiehala dobre. Prvá previerka však ešte len čakala na Hrozenkově v prvom stúpaní, ponad mestečko na masív Karpát.“
Ja: „Ja keď zbadám kopec tak mi je zle. To mi zostalo doteraz. Chodím na turistiku a keď zbadám pred sebou kopec, mám chúťky potkana na potápajúcej sa lodi, ale nevzdávam sa. Môj nekompletný tréning pred trasou som cítil už na začiatku.“
Štefan Omachel: „Tu sme sa poriadne zapotili a na vrchole sme mali zaslúžený odpočinok a stravu. Ako šikovný občerstvovateľ sa prejavil náš šofér Pišta (Štefan Bábik), ktorý nám zručne pripravoval džúsy a napolitánky. Po polhodinovom odpočinku a najedení sme sa vydali na ďalší úsek cesty, ktorý viedol väčšinou po kopcoch. V Uherském Hradišti, cieli našej prvej etapy sme boli o 16 hod. Po umytí a nevečeraní sme mali mať večierku o 21 hod. Hoci bol čas spánku daný dosť zavčasu, členovia štafety spali už o dvadsiatej.
Táto svojvoľná disciplína sa vyplatila na budúci deň, kedy sme merali cestu do Brna. Cesta v prvých kilometroch prebiehala po kockách, čo bolo veľmi vyčerpávajúce“
Ja „Toto môžu potvrdiť i pretekári na trati Paríž – Roubaix“ ako sú kocky vyčerpávajúce a náročné na kĺby.“
Štefan Omachel: „Po skončení kockovej cesty sa pred nás postavila ďalšia prekážka vo forme horského stúpania, ktoré bolo dlhšie ako na Starém Hrozenkově, ale nebolo také prudké, povrch cesty bol z jemného asfaltu. Tu si na svoje prišiel ďalší člen našej štafety Tóno, ktorý vždy pred kopcom hovoril: „Kopec, to je moje, ale keď idem z neho“. Po zdolaní tohto stúpania nám cesta začala prebiehať rýchlo a tak Bučovice sme prechádzali asi o 12:30 hod. Pred Brnom nás čakali „húpačky“ (moja poznámka: húpačky = myslené ako cesta na húsenkovej dráhe). Povrch cesty tu bol z kociek a ich zdolávanie bolo vyčerpávajúce. Tu sme väčšinou zliezali z bicyklov a napredovali sme vedľa nich. Vzhľadom na hustú cestnú premávku a rozbité cesty sme radšej robili prejazd cez Brno v aute (moja poznámka: v sprievodnom) a ubytovali sme sa v autokempingu Obora. Prostredie tu bolo veľmi pekné. Kemping sa rozprestieral na brehu Brnenskej priehrady, obkolesený lesom. Dobre nám padla teplá sprcha, ktorá akoby nás vymenila a na večeru sme išli bez predchádzajúcej únavy. V peknom prostredí priehrady sme strávili priehrady sme strávili aj jeden deň odpočinku, v ktorom sme si dopoludnia prezreli metropolu Moravy. Odpoludnia sme sa člnkovali na priehrade. Ráno 4. mája vstávame s obavami o počasie, ktoré nám v ten deň nežičilo. Obloha bola zatiahnutá a každú chvíľu sme čakali dážď. Tiež bolo nepríjemné chladné počasie, ktoré nás prinútilo obliecť sa teplejšie ako v minulý deň. Po urobení symbolického snímku pred reštauráciou sa vydávame asi o 8 hod. na cestu. Trasa etapy viedla v prvých kilometroch po autostráde, kde sme sa dostali tak trochu načierno. Tu nám cesta ubiehala pomerne rýchlo a ani sme sa nenazdali a boli sme na jej konci vo Veľkej Bíteši. Tu sme sa napojili na staré známe cesty. V etape sme museli prekonávať niekoľko kopcov, no tie už neboli také namáhavé ako prvé – na Hrozenkově a „húpačky“ pred Brnom – a tak o 13 hod. prichádzame do mesta majstra republiky hokeji (moja poznámka: „v Československej socialistickej republike (ČSSR“)) do Jihlavy. Ubytovaní sme boli v hoteli „Národný dům“. Po obede, v prestávke medzi obedom a večerou sme si prezreli mesto, z ktorého to máme do cieľa našej cesty už len asi 140 km.
Ráno, 5. mája, v deň kedy si český národ pripomína 30. výročie povstania v Prahe sa vydávame na cestu do Kolína. Počas celej cesty nám príjemne svietilo slnko. Nálada bola vo výprave dobrá. Tu možno vidieť, že pri namáhavých výpravách majú značný podiel na psychózu v kolektíve, ktorý môže byť na cestu pripravený sebe lepšie, či po stránke fyzickej, materiálnej alebo vybavenia, aj vonkajšie vplyvy.“
Ja: „Začala sa prejavovať moja nevytrénovanosť. Fyzické sily ubúdali hoci som to vnútorne nechcel vzdať. V tíme to však bol vidieť. V polovici etapy Jihlava – Kolín, pri odpočinku zasadol organizačný štáb a rozhodovalo sa o mne. Organizačný štáb rozhodol a protesty z mojej strany neboli prijaté. Kategoricky rozhodnuté: Z bicykla! cca 40 km sa išlo bezo mňa v peletóne.“
Štefan Omachel: „A tak predošlá nervozita je za nami a ide sa nám v dobrej nálade, cesta nám rýchlo uteká a tak necháme za sebou Havlíčkův Brod a staré historické mesto Čáslav. To sme už 20 km pred cieľom našej etapy, pred Kolínom, rodiskom známeho hudobného skladateľa a otca českej dychovka Fr. Kmocha. Tu sa program zasa opakuje. Po obede sme si prezreli mesto, niektorí členovia štafety, ktorí doma nepovedali svojim ženám kam idú, posielali pohľadnice a po večeri celá naša výprava si bola pozrieť premiéru filmu Sokolovo, ktorý bol verným obrazom dejinných udalostí spred 30. rokov, kedy sa hŕstka pokrokovo zmýšľajúcich Čechov a Slovákov postavila do boja proti fašizmu, hoci výsledok vojny bol ešte na vážkach.
Na poslednú etapu dlhú asi 40 km a vedúcu do cieľa našej cesty sa vydávame o 9:30 hod.. Znovu máme pekné počasie.“
Ja: „Ja stále v sprievodnom aute. Netrvalo to dlho. Vodič predbehol peletón a vysadil ma na dráhu, ja odpočinutý a ako odtrhnutý z reťaze som sa vydal na v trať sám s prenasledovateľmi za mnou. Priateľ Jano Havalda mi robil dobrovoľnú spojku medzi mnou a peletónom, dobehol ma a oznámil: „Drž sa, idú po Tebe ako po zajacovi.“ Vrátil sa k peletónu. Držal som sa aj preto, že to bola moja trať, rovinatá. Dobehli ma pred Prahou.
Štefan Omachel: Cesta vedie stále po rovine a tak do Prahy prichádzame o 13 hod. Tu máme prvý defekt, ktorý chytáme na poslednom kilometri. Cestu cez Prahu absolvujeme v sprievodnom aute. Ubytovanie máme na okraji Prahy, v športovom campe na Smíchově. V ten deň máme už voľno. Po umytí si ideme pozrieť Prahu a zbytok večera trávime v kabarete „U Fleků“.
7.5. stávame o 7 hod. a po raňajkách sa vydávame na ÚV SZM (Ústredný výbor Socialistického zväzu mládeže), kde máme odovzdať hlásenie o splnení záväzku k 30. výročiu oslobodenia.
Ja: „Oblečení v parádnych oblekoch na mieru z Meriny Trenčín so zväzáckou košeľou sme sa vydali na ÚV SZM“.
Štefan Omachel: „Tu je už s nami i predseda CZV SZM (Celozávodného výboru Socialistického zväzu mládeže Michal Jurčo, Anton Škorupa, Ľubomír Holomáň, Jaroslav Púček a predseda Komisie pre mládež pri CZV SZM Vladimír Petrovič. Na ÚV SZM nás o 8 hod. prijal vedúci Politicko-organizačného oddelenia Hájek, ktorému sme do rúk odovzdali čestné hlásenie o splnení záväzku, ďalej sme ho informovali o práci našej závodnej organizácie. Družná debata trvala si hodinu. Po splnení poslania na ÚV SZM sme odišli na Vítkov, kde sme pri pamätníku položili kyticu kvetov. Po tomto akte sme si pozreli priestory pamätníka na Vítkově kde je pochovaný prezident Klement Gottwald. V ten istý deň sme navštívili aj múzeum ČSĽA (Československej ľudovej armády), kde sme sa oboznámili s históriou našej armády. Zbytok dňa sme vyplnili prehliadkou večernej Prahy.
Ďalší deň trávime celý v Prahe. Prezreli sme si Hradčany, Chrám svätého Víta, Zlatú uličku, Karlov most a Národné divadlo, výstavu korunovačných klenotov, Staromestské námestie s jeho orlojom – všetko dejinné míľniky našej histórie.
Ja: „8.5. Praha sa pripravuje na 9.5., na oslavu oslobodenia. Staromestské námestie. Pripravuje sa pódium pre vystúpenia umelcov. Ako áno, ako nie ocitol som sa medzi scenáristami a režisérmi Jiřím Šaškom a Darekom Vostřelom. Začujem: „Může bít mistře?“ Mysliac, že to patrilo mne odpovedám: „Může“. Potom som si uvedomil, že na druhej moje strany je Jiří Šašek. A Štefan Omachel, ale hlavne Jaro Púček na túto príhodu nemôžu zabudnúť a vždy mi ju Jaro pripomenie.
Štefan Omachel: „V ten deň ideme spať poriadne unavení.
9.5. – posledný deň nášho pobytu v Prahe o 11 hod. odchádzame z Hlavného nádražia mesta Prahy domov.“
Ja: „Záver článku patril poďakovaniu vedenie za úspešné usporiadanie akcie.“
Ja: „Dôvetok: „Upozorňujem, že článok „Štafeta 30. výročia – symbol vďaky osloboditeľom“ je poplatný dobe v ktorej ho písal pán Štefan Omachel teda 29.6.1975. Súčasné sú moje spomienky označené ako „Ja“. Vtedy to však bola pre nás veľká pocta prijatie na ÚV SZM“.